V poslednej edícii púštneho dobrodružstva vybojoval 16. priečku.
Ako ste spokojný s vystúpením na tohtoročnom Dakare?
– Určite to mohlo byť lepšie, ale som šťastný, že sme vôbec dorazili do cieľa. Už v 2. etape nám kameň poškodil hadicu chladiaceho systému, a aby sa neprehrial motor, museli sme stále kontrolovať jeho teplotu. Napriek tomu sa nám etapu podarilo dôjsť na peknom 14. mieste. Hneď v ďalšej etape sme si rýchlou jazdou cez brody poškodili prívod vzduchu k spojkovému valcu a oprava nám zabrala viac ako 30 minút. O niekoľko dní neskôr sa nám zas predrala vysokotlaková hadica prívodu paliva na motore. Provizórna oprava, ktorú mechanik Milan Holáň urobil, bola geniálna, no stratili sme pri tom približne hodinu a pol. Tým sa rozplynuli naše šance na prvú desiatku.
Vašou prioritnou úlohou na Rallye Dakar je navigovanie. Zvládli ste ho?
– Len pri hľadaní jedného bodu sme stratili asi tri minúty, takže chyby sa mi takmer vyhýbali. Tento rok však bolo v roadbooku veľa nedostatkov a takisto systém kontroly povolenej rýchlosti v GPS nefungoval správne. To znepríjemňovalo posádkam jazdu a vďaka usporiadateľovi visela nad nami hrozba penalizácie za prekročenie rýchlosti. Toľko nahnevaných navigátorov v cieľoch etáp som ešte nevidel.
Spomeniete si na nejakú kritickú situáciu, počas ktorej naozaj išlo do tuhého?
– V nadmorskej výške okolo 4 700 metrov som mal podľa roadbooku povedať vodičovi Tomášovi Vrátnému, že o 300 metrov bude ostrá pravá s kompresnou dierou. No vyšlo mi z úst len o 300 metrov a ticho. Oči videli, čo majú ústa povedať, ale nešlo to. Teraz sa už na tom smejem, no vtedy mi nebolo všetko jedno. Stále však neviem, čo sa stalo, asi zaúradoval nedostatok kyslíka.
Dakar je aj o tom, že si jednotlivé posádky v ťažkých situácia pomáhajú a dokážu zabudnúť na rivalitu...
– Niekoľkokrát sme vyťahovali zapadnuté autá. Ďakovačiek od posádok bolo neúrekom a občas doniesli za túto službu aj fľašku páleného. Raz sme zastavili pri jednom quadistovi (štvorkolkár). Mal na červeno opálenú hlavu, spomalené pohyby a len vlažne mával. Dali sme mu vodu a jeden balíček s potravinami, čo mu viditeľne prospelo. Ešte nás prosil, či ho neodtiahneme do cieľa vzdialeného 200 km. Žiaľ, z predchádzajúcich ročníkov máme skúsenosť, že nikoho na motocykli a quade nemôžme ťahať, pretože by sa mohol vážne zraniť, v lepšom prípade sa stratiť z lana. Tiež sme pomohli chlapcom z Kamazu, keď zapadli v dunách. Večer potom prebehla výmena vodky za slivovicu spojená s pozvaním na novú Silk Way Rallye Moskva – Peking.
Bol v niečom posledný Dakar iný ako vaše predchádzajúce štyri vystúpenia na tomto prestížnom podujatí?
– Po nehode čínskej pretekárky, ktorá vyletela do davu a zranila niekoľko divákov, zrušili prológ a na druhý deň pre neustály dážď a búrku i prvú etapu. Vďaka tomu sme sa dva dni len vozili po spojovačkách. Keď sa ale začalo pretekať, malo to grády. Jazda po úzkych cestách vo vysokej nadmorskej výške od 3 200 do 4 700 metrov, krúpy, sneženie, duny s množstvom skál, fesh-fesh (jemný prach ako hladká múka) či piesočná búrka. Keď sme si už mysleli, že to bude na konci ľahšie ako po iné roky, prišla náročná posledná etapa. Vďaka ťažkému piesku na rovinkách sme neporušili tradíciu ľahnutia na bok. Len sedem kilometrov pred cieľom sa nám v ľavotočivej zákrute podarilo položili našu Tatru na pravú stranu ako do perinky. Našťastie, na kolesá nás postavili chalani z MAN-u č. 531. Mimochodom, deň predtým nás takmer 180 km nechceli pustiť pred seba. Týmto si to vyžehlili.
Pretekáte za český tím Bonver Dakar Project. Prezraďte o ňom niečo viac...
– Je charakteristický predovšetkým tým, že ho tvoria ľudia z niekoľkých krajín. Okrem Česka v ňom má zastúpenie Kazachstan, Poľsko, Nemecko, Francúzsko, Andora, Belgicko a slovenské farby okrem mňa háji aj fyzioterapeut Miloš Matejov. Na Dakare sme mali tento rok tri posádky a všetky došli do cieľa (11., 16. a 35. miesto).
Vodičom jedenej z troch spomínaných posádok bol Andorčan Albert Llovera, ktorý je pripútaný na invalidný vozík. Ako sa zrodila myšlienka angažovať hendikepovaného jazdca?
– Technika sa do Argentíny odváža loďou, a tak sa musí nalodiť ešte koncom novembra, pričom v tom čase už musí byť všetko prichystané. Poľská posádka však zo zdravotných dôvodov odvolala účasť 14 dní pred nalodením. Keďže by bola škoda nevyužiť už pripravené vozidlo, začala sa hľadať nová posádka. Mali sme niekoľko záujemcov, ale šéf tímu Tomáš Vrátný sa rozhodol pre andorrského pretekára.
Ako môže človek s jeho hedikepom pretekať na najťažšej maratónskej rallye sveta?
– Začal sa súboj s časom a kamión sa musel prerobiť tak, aby sa dal ovládať len pomocou rúk. V Ríme namontovali samotné ovládanie. Pre Alberta sa zabezpečil servis v bivaku. Sprcha s podlahou, veľký stan, aby pohodlne mohol vchádzať s vozíkom dnu, posteľ, WC, stolička na sprchovanie, kladkový systém na vytiahnutie do kabíny a z nej, horolezecký úväz, ochranné obaly na nohy, ten nám ušil skvelý čalúnnik Ľubo Belička z Vrútok, veci na zabezpečenie tepla vo vysokých nadmorských výškach, masážny stôl a množstvo iných vecí. Nakoniec školenie pre všetkých členov tímu ako to všetko zvládnuť s hendicapovaným človekom, v čom nám veľmi pomohla moja sestra Mariana z Prievidze. Fyzioterapeut Miloš Matejov mu bandážoval ruky do špeciálnych gélových pások, aby si ich nezranil pri ručnom ovládaní a večer ho masíroval. Albert mal skvelú posádku. Mechanik Jaromír Martinec (12 x Dakar) a navigátor Charly Gotlib (27 x Dakar) ho každé ráno vytiahli do kabíny. Niekoľkokrát zapadli v dunách, prevrátili kamión na bok a pri stavaní na kolesá ho museli nechať pretočiť cez strechu, pričom Albert bol stále dnu. Po tejto ťažkej etape prišli do cieľa až ráno a mali len hodinu na to, aby mohli nastúpiť do ďalšej. Štart stihli v poslednej chvíli. Ak by naň dorazili o minútu a 42 sekúnd neskôr, už by ich diskvalifikovali. Večer po príchode do cieľa zožali od nás všetkých obrovský potlesk. Albert dokázal, že má v sebe neuveriteľnú schopnosť bojovať a snažiť sa všetko zvládnuť vlastnými silami.
Mal Andorrčan vôbec čas zistiť na akom kamióne absolvuje Dakar?
– Neabsolvoval na ňom žiadny tréning, len si kamión testoval cestou z Ríma do Paríža a do prístavu v Le Havre. Potom nahlásil, čo by ešte bolo treba doladiť. Na to nám zostali len tri dni pred štartom v Buenos Aires.
Čo vám v súvislosti s Albertom Lloverom najviac utkvelo v pamäti?
– Jeho úprimný smiech dodá človeku energiu na niekoľko rokov dopredu. Napriek handicapu dokázal veľkú vec a ako prvý človek na svete dokončil Dakar na kamióne s ručným ovládaním. Pred ním to skúsil v roku 1988 len Clay Regazzoni, zhodou okolností tiež na Tatre 815, no preteky nedokončil. Takisto jeho príhovor z pódia v Rosariu v cieli Dakaru bol neopísateľný. Dav ho ticho počúval a nakoniec odmenil mohutným potleskom. Vyzval všetkých, nech si idú za svojím snom, poďakoval rodine a svojej dcére, kamiónu Tatra a celému tímu na čele s Tomášom Vrátnym.
Je aj životný príbeh Alberta Llovera taký inšpiratívny ako jeho účinkovanie na Dakare?
V roku 1984 reprezentoval Andorru na ZOH v Sarajeve v zjazdových disciplínach. V sedemnástich rokoch bol najmladším účastníkom hier. O rok neskôr mal v pretekoch Európskeho pohára pád, pri ktorom si poranil miechu a ochrnul na dolnú polovicu tela. Nevzdal sa. Najskôr sa naučil ovládať invalidný vozík. Nasledovali ručne ovládané špeciálne upravené štvorkolky, potom zvládol okruhové a tiež súťažné automobily. S automobilmi Fiat a Mitsubishi štartoval od roku 2001 v rallye, vrátane majstrovstiev sveta.
Ešte sa teraz vráťme k samotnej Rallye Dakar. Prečo je v očiach fanúšikov aj odbornej verejnosti hodnotená tak vysoko?
– Je to najťažšia maratónska rallye na svete s vynikajúcim zdravotným zabezpečením. Takže takmer štrnásť dní idete stále na hrane.
Ďalší Slovák na Dakare motorkár Štefan Svitko dosiahol historický úspech, keď skončil vo svojej kategórii druhý. Mali ste čas sledovať aj jeho vystúpenie, prípadne s ním prehodiť pár slov?
– Motocykle a quady štartujú zväčša po 4. hodine ráno. Potom nasledujú automobily a kamióny až na záver po 8. hodine. Keď večer prichádzame do bivaku, motorkári už spia a ja začínam robiť roadbook, takže sa míňame. Počas pretekov tak máme jedinú šancu na dlhšie stretnutie počas voľného dňa. Tento rok to však všetko bežalo akosi rýchlo. Videli sme sa na prvom brífingu a potom ešte raz. O Štefanových výsledkoch ma ale informovali členovia jeho tímu a počúvať ich bola radosť veliká. Konečne prvý Slovák s beduínom. Gratulujem, Štefan.
Ako ste zvládli prechod z vysokých plusových teplôt do slovenských mínusových?
– V Argentíne na niektorých miestach teplota vyšplhala na 52 stupňov Celzia, a keď som prišiel domov, bolo – 11. Je mi stále zima a spávam s lyžiarskou čiapkou (smiech). Teplo mi chýba. Navyše nám doma na chvíľu prestalo ísť kúrenie, a tak som skoro celý deň musel presedieť pri pecou. Našťastie, večer prišil opravár a už opäť kúrime naplno. Ale zima mi je stále.
