m.
MARTIN. Modernou rečou povedané, trikrát súdne trestaný národný dejateľ – poburujúci svojimi novinárskymi článkami - Svetozár Hurban Vajanský (1847 – 1916) bol najstarším synom svojho slávneho otca, ešte významnejšieho národného dejateľa, Jozefa Miloslava Hurbana a prvej ochotníckej slovenskej herečky, emancipovanej krásavice, Anny Jurkovičovej-Hurbanovej.
Už len samotné meno Svetozár bolo neobyčajné aj v tej dobe - dostal ho po slávnom Srbovi Svetozárovi Miletičovi. Po skončení právnickej akadémie a krátkej koncipientskej praxi natrvalo spojil svoj život s Národnými novinami, časopisom Orol a Slovenskými pohľadmi. Hoci emancipáciu žien neuznával, od roku 1894 bol až do svojej smrti tajomníkom ženského spolku Živena: „Kus najhnusnejšej a najpodlejšej veci 19. storočia, t. j. feminizmus,“ píše v Národných novinách v roku 1904. Ktovie, čo by bola na to povedala jeho emancipovaná „mamušenka“?
V roku 1875 sa oženil s Bratislavčankou Idou Dobrovičovou, s ktorou mali štyri deti. Veľa si však jeho pomoci neužila, keďže bol často na cestách a vo väzení. „Je to tu strašne prísno a neľudsky. Um hlivie,“ písal Ide z väzenia v Segedíne 6. marca 1893 (list Ide Hurbanovej č.27).
V tom čase bol Vajanský už viacnásobným otcom a vzájomnú neprítomnosť znášali ťažko obe strany – otec i zvyšok rodiny: „Milý môj! ….......Deti sú už celé zjašené. Viera hovorí, že ona ani nevedela, že sa tak tešiť vie,“ opisuje mu Ida pocity pred návštevou väzenia 10. mája 1893. Takýchto rodinných výletov si zrejme užili dosť. „Drahí moji, sedíme zdraví. Ja s Mudroňom, Šoltésom a Halašom v jednej cele, jasnej a suchej. Dula sedí so Škultétym, dvaja len......Večer sme jedli pečienku a plnenú papriku,“ opisuje väzenskú idylku v Banskej Bystrici. Aj napriek tomu mal so svojimi deťmi vrúcne vzťahy, čoho dôkazom sú aj úprimné dopisy, ktoré si s nimi vymieňal až do svojej smrti.
Tichoduchým idealistom, ktorý sa oduševňuje za všetko krásne, dobré a vznešené, mimoriadne dobrodušný človek veselej letory, ktorého všetci milujú – tak ho opísal spoluväzeň a novinár Eugen Andreánszky.
„My aspoň nevieme si predstaviť, ako sa dostal do chýru nebezpečného agitátora,“ píše o ňom v Budapesti hirlap.
Martinčania ho zas poznali ako génia, málo objektívneho a neústupného, náladového, no pritom ostrého vtipu, plného irónie a národného realizmu – tak na neho spomína vo svojich Spomienkach Pavol Halaša.
„Drahá duša! Poslať môžeš čokoľvek, len nie šnaps, revolvery, kanóny a vojenské lode. Ani dynamitové bomby neprepustia, zato šunku a presvuršt áno. Súdoček vína by prijali, dali do sklepu a mne po pol litre vymeriavali, abych nemusel kupovať,“ inštruuje manželku, čo sa do väzenia vo Vacove môže a čo sa nemôže posielať (list Ide Hurbanovej z 2.januára 1904).
„O siedmej príde rab zakúriť, otvorí elektriku nad posteľou a stene pri každom polienku. Vstanem, dlho trvá, než prinesie šaty a topánky, vodu... Umývam sa, obliekam, idem kŕmiť vrabcov... Lež uprace izbu, zametie, je deväť hodín a vtedy nás volajú na prechádzku,“ detailne vymenúva niektoré z činností, ktoré denne vo väzení vykonáva.
Bol oddaným priateľom – dokonca svojmu dobrému priateľovi Škultétymu išiel robiť v súboji sekundanta. Nešlo však o súboj pre krásnu ženu, ale ako inak, pre národ a slovenčinu... Na to spomína nielen Halaša, ale aj martinská herečka Naďa Hejná. Keďže baťko Škultéty vedel o zbraniach len toľko, že strieľajú, vzali ho mladší chlapci martinskí na stráne pod Martinské hole, že ho naučia mieriť do terča. Ale veru, nenaučili.
Nadišiel deň súboja a Škultéty a Berecz sa dostavili do Jahodníckych hájov so svojimi sekundantmi. Vajanský sa ešte do posledku snažil zabrániť súboju, ale veru baťko Škultéty len a len strieľať. Kým však Maďar radšej strieľal trikrát do vzduchu, baťko do vzduchu nemusel – jeho guľky okolo cieľa ani nešli. Celý konflikt sa doriešil v neďalekom hostinci.
ád sedával na verande svojho domu v Martine a po stenách písal epigramy, nadávajúce na nehostinné počasie v Turci:
Či ste už novinu čuli? Zmrzli dvaja Turčania v júli. Aj to je novina dáka? Všetkých nás taká smrť čaká.
Dych si vidíš, tma za rána, dážď sa leje ako z džbána. Nech čert vezme toho Jána, smoklivého grobiána.“ (Pavol Halaša: Spomienky, str. 142).
Svetozár Hurban sa konca prvej svetovej vojny nedočkal. Umrel skôr, ako sa mohol dožiť „oslobodenia sa Slovákov spod rakúsko-uhorského jarma“. Nedožil sa toho, za čo žil a v čo veril. Slovenská národná knižnica na svojich stránkach www.snk.sk a www.dikda.eu ponúka aj iné fotografie, rukopisy a diela tohto velikána slovenskej literatúry.
(Autorka je hovorkyňou SNK)
