MARTIN. Láska krásneho Janka Francisciho alias Rimavského, Vratislava či Atamana a peknej Aničky Jurkovičovej kedysi i dnes fascinuje slovenskú societu. A tým, že do ich vzťahu osudovo vstúpili samotný Ľudovít Štúr moralizovaním a Jozef Miloslav Hurban „činmi“, nadobudol rozmer akoby shakespearovskej tragédie. Aj keď Francisci Hurbana, samozrejme, nezabil. Paradoxne ďalej ho velebil, a to vo verejnosti i v súkromí. Pritom sa autor snaží čitateľa presvedčiť, že medzi Jánom a Annou nešlo len o študentskú známosť, ale naozaj o veľkú lásku, ktorá sa zrodila už roku 1841 a mala vyvrcholiť manželstvom.
Aspoň to tak vypadalo z Francisciho strany, to dokumentujú aj jeho poetické iskry. A tie začali po štyridsiatich troch letách nanovo lietať od jesene roku 1888, keď sa Anna Hurbanová po manželovej smrti presťahovala do Turčianskeho Sv. Martina za synmi Konštantínom a Svetozárom a ich rodinami. Bývalí zaľúbenci a možno aj exmilenci bývali ostatných sedemnásť liet svojej pozemskej púte v susedstve, na pár krokov, ba podľa nášho románopisca sa aj stretali. Roku 1905 mesiac po mesiaci obaja spoločne skonali, aby ich neďaleko od seba pochovali na martinskom Národnom cintoríne.
Ale v Tkáčovom románe Francisci je vyfabulovaný aj ďalší príbeh, a ten sa týka úradného pátrania po autorovi brožúry Zrkadlo pre ľud slovenský, ktorú napísal istý Ľudomil Vrahoborovič a ktoré na popud samotného premiéra Kolomana Tiszu vedie martinský slúžny Atila Ujhelyi. Maďarónsky „papek“ tento rébus, ako sa dalo očakávať, nevyriešil do svojho odchodu na dôchodok roku 1902. Až na penzii náhodou objaví, že pod pseudonymom Vrahoborovič sa skrýva Francisci, ktorého aj od začiatku podozrieval spoločne s Viliamom Paulinym-Tóthom.
Nielenže ide o detektívnu románovú zápletku, no prostredníctvom nej i o symbolické priblíženie dusivej atmosféry spôsobenej maďarizačným molochom ako produktom vlády uhorských liberálov, ale tiež našskej slovenskej nepoddajnosti a nezlomnosti, obetavosti a odbojnosti spätej s jej kultúrnopolitickým centrom v Martine
Inak v románe defiluje celá plejáda postáv a inštitúcií martinského národného života poslednej štvrtiny 19. a začiatku 20. storočia (B. Bulla, M. Dula, Halašovci, A. Kmeť, Kohútovci, V. Meličko, Mudroňovci, V. Pauliny-Tóth, A. Pietor, P. Socháň, A. Sokolík, J. Škultéty, E. M. Šoltésová, Thomkovci a iní – augustové slávnosti, Matica slovenská, Mudroňovský dom, Muzeálna slovenská spoločnosť, Národný dom, Slovenský spevokol, Sporiteľňa, Tatra banka, Turčianske kasíno, Živena), príležitostne okolité prírodné reálie (Jahodnícke háje, Medokýš, Pod Stráne, Stráne).
Ale práve na úkor epickosti, prelínaním sa aj viacerých dejových i časových línií, akoby sa zanedbala väčšia lyrickosť tejto románovej prózy. Jej sujetová dynamika až príliš potláča napr. opis prírodných či mestských scenérií (Turčianska záhradka, Malá a Veľká Fatra, samotný Martin). Nestačí sa len ponoriť do vnútornej biografie postáv a psychologicky vykresľovať ich portréty, no v románe sa viac žiadalo vykresliť aj prostredie, v ktorom sa odvíjal príbeh, čo by knihu pre čitateľov a zvlášť Martinčanov určite zatraktívnilo.
Aj napriek tomuto akoby nedostatku historické rozprávanie Tkáča Francisci robí parádnu službu pre dejepisárov aj všetkých fajnšmekrov slovenskej histórie a dobrej literatúry.
