Pod inscenáciou ste podpísaný nielen ako režisér, ale tiež ako spoluautor divadelnej adaptácie. Znamená to, že máte k tvorbe Mila Urbana výnimočný vzťah?
- Dovolím si tvrdiť, že Milo Urban je velikán našej literatúry Autor, ktorý si zaslúži našu pozornosť a akýsi nový pohľad. Jeho diela sú tak dobre napísané, až to vyráža dych. A pritom poviedky písal ako 16 –18-ročný, román Živý bič napísal, keď mal 23 rokov. Je to famózny, vyzretý text. Určite môj vzťah k Urbanovým prózam ovplyvnilo, že otec (slovenský filmový režisér Martin Ťapák, pozn. red.) nakrúcal Živý bič a tiež Krutú ľúbosť, v ktorej použil poviedky dvoch autorov – Urbana a Tetmajera. V niečom sú si veľmi podobní. Kazimierz Przewa Tetmajer napísal Príbehy z Podhalia, v nich nájdeme goralské báje, povesti aj rozprávky. Cítiť v nich to, čo u Urbana, akési podobné uchopenie ľudí, ktorí žijú pod Roháčmi, pod Tatrami. Aj Urbanovi Oravci, ktorí mali podobne ťažký život, majú v sebe rovnakú životnú zarputilosť. V prózach oboch autorov to cítiť, a to je presne to, čo sa mi na nich páči. Urbanova tvorba je, okrem iného, akýmsi pradivom, ktoré nás spája s našou minulosťou. A tú by sme vari mali poznať a spoznávať, ak chceme vedieť, kto sme a kam smerujeme.
Dá sa povedať, že za váš vzťah k Milovi Urbanovi môže aj fakt, že ako dieťa ste hrali v otcovom filme Živý bič?
- Asi sa to bude zdať neuveriteľné, ale ja si naozaj pamätám na mnohé úžasné obrazy z nakrúcania. Zostali vo mne ako veľmi silné momenty. Keď som neskôr a opakovane videl film, vždy sa vo mne vynorili. Akoby fragmenty z nakrúcania Živého biča v mojom podvedomí natrvalo zostali a mnohé vo mne ovplyvnili.
Pamätáte si, kedy ste si prvý raz uvedomili, že čítať Mila Urbana je skutočný zážitok, že to nie je nijaké povinné čítanie, ale rozkoš z dobrej literatúry?
- To mi trvalo dosť dlho. Život ma zaviedol inde, čítal som úplne inú literatúru. Ale ako človek dozrieva, prichádzajú mu do života nové témy a začnú ho oslovovať aj iní autori. Mila Urbana, ale aj spomínaného Tetmajera, som mal rád dávno, ale postupne som v nich začal vnímať nové súvislosti.
Ako vo vás dozrel nápad dostať Urbanove poviedky do divadelnej podoby?
- Má to dlhšiu genézu. Najprv som, tuším v roku 2004, nahovoril otca, aby sme spolu urobili film. Vybral som ako základ asi desať Urbanových poviedok. Z projektu však nakoniec nič nebolo, ale Urbana som už nosil v hlave. Keď SND avizovalo, že bude chystať sezónu slovenskej klasiky, oslovil som dramaturgičku Darinu Abrahámovú a chvíľu sa zdalo, že Urban dostane šancu. Už sme aj rozbehli nejaké práce, no napokon si SND zvolilo iný slovenský titul, Nevestu hôľ. Mne prišlo ľúto vynaloženej energie, ktorú sme už do prípravy dali. Tak som titul ponúkol Robovi Mankoveckému, dramaturgovi z martinského divadla, kde nápad prijali s nadšením.
Inscenácia Výkriky bez ozveny je divadelnou adaptáciou piatich poviedok: Štefan Koňarčík-Chrapek a pánboh, Nie!, Svedomie, Pravda a Roztopené srdce. Na základe akého kľúča ste vyberali práve týchto päť?
- Snažili sme sa (so spoluautorom divadelnej adaptácie Róbertom Mankoveckým – pozn. red.) vybrať ich tak, aby všetko „pasovalo“ a jednotlivé príbehové línie niečo spájalo. Chcel som, aby dedina, teda akýsi hlavný hrdina inscenácie, zostala jednotným celkom a zároveň aby v nej zostali všetky tie rôznorodé ľudské typy a charaktery. Niečo sme museli pospájať – napríklad príbeh je z jednej poviedky, mená z inej – aby sme všetko prepojili do jednotného celku. Mojím zámerom pri adaptácii bolo, aby dedina zostala komplexná, aby žila a nechýbala tam dramatická linka. Nedá sa vyrozprávať podrobne všetkých päť poviedok, ale verím, že to podstatné sme z Urbana zachytili.
Aká to bola pre vás skúsenosť – pracovať s textom, písať, škrtať?
- Necítim sa v tom doma. Je to síce veľmi podnetná a zaujímavá práca, ale nabudúce ju s radosťou prenechám povolanejším. Pracoval som s príbehmi, pripravil z nich synopsy, napísal záverečný monológ. Robo Mankovecký písal dialógy. Písali sme každý sám, len sme si všetko posielali, pripomienkovali, okomentovali...
Vo vybraných Urbanových poviedkach je viacero línií, od morálky, pretvárky cez klamstvá až po neschopnosť prijať „inakosť“... Čo bolo nosné pre vás, čo ste si vybrali ako ťažisko inscenácie?
- Pre mňa boli nosné pozitívne postavy, teda ľudia, ktorí v sebe nesú svetlo: Pavo Badáň, Kristka a Chrapek. Hoci je Pavo zhýralec, opilec a bitkár, dokáže ľúbiť. Kristka je typický príklad obetavosti, pričom jej obeť nie je márna, priniesla výsledok. A Chrapek, ktorého Milo Urban nikdy v poviedke neoznačil za mentálne zaostalého, my by sme mu dnes možno dali nálepku autistu, tak tento Chrapek sa navonok vôbec nezačleňuje do žiadnej spoločnosti, ale má vlastný vnútorný svet, plný krásy. Chcel som prostredníctvom Urbana ukázať, že v každom z nás je dobré aj zlé, všetci vieme ublížiť, ale aj pohladkať.
Má príbeh z dediny minulého storočia šancu prilákať aj súčasného diváka?
- Pevne dúfam, veď témy dobra a zla v nás sú večné. Je to aj o tom, aby sa človek s odstupom pozrel do zrkadla. A hoci sa môže zdať, že ukazujeme len tragické osudy a turbulentné situácie, dúfam, že je tam aj niečo, čo človeka povznáša. A keď vyjde z predstavenia, povie si, že napriek všetkému sa život oplatí žiť a v konečnom dôsledku je krásny.
Ale už samotný názov Výkriky bez ozveny navodzuje drámu, pochmúrnosť. Neobávate sa, že to divákov odradí? Čím by ste ich pozvali na toto divadlo?
- Možno titul znie ako výkrik bez nádeje, ale podstatné je, že sme ho inscenovali tak, aby to depresia nebola. Život naozaj nie je jednoduchý, stanú sa nám neraz hrozné veci, občas niekomu aj ublížime a potom musíme žiť s výčitkami, ale sú aj pekné dni. Keď nesvieti slnko, neznamená to, že ho niet. Snahou nášho tímu bolo urobiť takú inscenáciu, ktorá síce je drámou so všetkým, čo k tomu patrí, ale má v sebe silu pozitívnej energie. Divák by z nej mal vychádzať akýsi očistený, oslobodený.
Vy ste pri inscenovaní využili aj prvky folklóru, nielen v hudobnej, ale aj pohybovej zložke. Prečo?
- Asi už musím urobiť niečo bez folklóru! Samozrejme, že som na využitie folklóru myslel od začiatku príprav, veď folklór je súčasť tej dediny, historických reálií. Ľudia, ktorí na dedine žili, sa nejako zabávali, nejako trávili spoločný čas, len my to nazývame folklórom. Tak ako my chodíme na diskotéky a tancujeme napríklad house, oni spievali a tancovali takto. Voláme to folklór... Nechcel som z toho robiť žiadne ornamenty, chce to byť len pripomienka, že aj tie postavy sú ľudia z mäsa a kostí, aj oni sa zabávali a veselili. Stretávam sa často s dešpektom voči ľudovej kultúre, tradíciám, slovo folklór je už pomaly pejoratívnym pomenovaním a začínam byť na to citlivý. Nechcem ho všade pchať, aby sme ním boli presýtení, ale tu má svoje opodstatnenie.
Nemali ste obavy, že budete vykrádať sám seba z projektu Tanec medzi črepinami? Veď aj tu sú vzťahy medzi postavami charakterizované pohybom...
- Svoj vlastný rukopis už asi nezmením... Túto inscenáciu som sa snažil robiť tak, aby bola založená na hereckej akcii a činohre, kým „Črepiny“ stáli na pohybe. Aj výrazové prostriedky sú v oboch projektoch úplne iné.
Silnou stránkou inscenácie sú aj výtvarná a hudobná zložka. Dokázali ste sa bezproblémovo naladiť s ostatnými spolutvorcami na jednu vlnu?
- S choreografom Jánom Ševčíkom sme spolupracovali už pri projekte Tanec medzi črepinami, rozumieme si. Stačilo, aby som mu načrtol svoje predstavy a on na nich s hercami veľmi citlivo pracoval. Podobné porozumenie bolo aj s muzikantom Stanom Palúchom. Scénografa Pavla Andraška som predtým vôbec nepoznal, ale okamžite sme si „sadli“. Keď prišiel s návrhom scény s puklinou, mal som pocit, že mi vidí do hlavy. Veľmi príjemná a podnetná bola aj spolupráca s kostýmovou výtvarníčkou Evou Farkašovou. Dúfam, že ten náš ľudský súlad v inscenácii cítiť.
Je to vaša prvá réžia v martinskom divadle. Tešili ste sa na prácu v novom prostredí?
- Túto príležitosť som si od začiatku vážil. Nielen pre status tohto divadla, jeho históriu a vysoko nasadenú latku, ale aj preto, že k tomuto mestu mám stále istý vzťah. Z Martina pochádza moja mamina. Aj keď sme sem ako deti veľmi často nechodievali, rodinné väzby tu stále mám. Tešil som sa na Martin, ale bol som aj trochu nesvoj, čo tu po skončení skúšok po večeroch budem robiť. Vzal som si so sebou pre istotu knihu, ale za tie dva mesiace som ju nestihol ani otvoriť. Nechce sa mi veriť, že to tak rýchlo ubehlo.
Kam sa budú teraz smerovať vaše ďalšie pracovné aktivity?
- Chcem robiť filmový dokument o mojom otcovi. Scenár mám hotový, teraz už len čakám, či sa to aj podarí dotiahnuť do úspešného konca.
Marek Ťapák (r. 1960), slovenský herec, scenárista, režisér a tanečník. Po absolvovaní VŠMU nastúpil do divadla Nová scéna, kde neskôr pôsobil ako umelecký šéf a potom riaditeľ. K herectvu sa dostal už ako trojročné dieťa pri nakrúcaní filmu Jánošík (v réžii jeho otca, Martina Ťapáka). Detské postavy stvárnil aj v Živom biči a vo filme Putovanie do San Jaga, neskôr hral v rozprávke Popolvár najväčší na svete. Pôsobil aj ako tanečník v súbore Lúčnica, hral vo filme Sagarmatha či televíznom seriáli Záchranári. Vyskúšal si tiež prácu režiséra v projekte Tanec medzi črepinami, jeho filmová podoba mala premiéru v roku 2012.
(Autorka je spolupracovníčkou MY Turčianske noviny)
