čanom dopomôcť k postupu do druhej ligy.
S devätnástimi gólmi ste sa stali nielen výraznou oporou svojho tímu, ktorá rozhoduje zápasy, ale aj najlepším strelcom tretej ligy. To sa asi nedá naplánovať...
– Určite nie. Aj pre mňa je to prekvapenie a netajím, že príjemné. Pri návrate z Diviak do Martina som mal skromnejšie ciele. V prvom rade bolo dôležité, aby sa mi podarilo dostať do základu a udržať sa v ňom. Pomohla mi trénerova dôvera, ale aj podpora od spoluhráčov. Zobrali ma medzi seba, povzbudzovali, posielali do šancí, bez nich by som nič podobné nedosiahol.
Aké situácie v zápasoch najradšej vyhľadávate?
– Väčšinu gólov som dal hlavou, čo je tak trochu paradox, keďže meriam len 172 cm. Snažím sa však aj čo najlepšie reagovať na naše krídelné akcie a následne centre. Darí sa mi v danom okamihu pri prihrávke odpútať od protihráčov a nájsť si miesto na zakončenie. Je to dôkaz, že si v mužstve rozumieme a najmä moja spolupráca s Petrom Ďungelom funguje aj naslepo.
Skvelou jesennou vizitkou ste na seba upozornili a začiatkom januára ste boli aj na skúške v Liberci. Aká to bola skúsenosť?
– Prospešná, z ktorej sa dá veľa zúžitkovať. Strávil som pár dní v špičkovom tíme, ktorý funguje na vysoko profesionálnej úrovni. Našiel som tam také podmienky, s ktorými som sa ešte nikde inde nestretol. Perfektný servis, ihriská, regenerácia, jedálny lístok napasovaný pre športovcov až po večierku, ktorá bola prísne strážená. Hráči sa nemusia ničomu inému venovať, len futbalu. Viacerých známych borcov som videl priamo v akcii, sledoval ich prístup, návyky.
Už ste si aj niečo z toho osvojili?
– Stravu, presnejšie dodržiavanie istých zásad a veľa sa dá zmeniť k lepšiemu aj v rámci individuálnej prípravy na zápas.
Tréningy vám dali asi poriadne zabrať...
– Bola to riadna fuška a mal som čo robiť, aby som to ustál. Po skončení jesennej časti som bol 40 dní bez futbalu a pri dvojfázových tréningoch bol kondičný deficit cítiť. V súčasnosti sa často hovorí o tom, že zimná príprava bez lopty sa už nerobí, ale na vlastné oči som sa presvedčil, že to tak nie je.
K akému záveru sa na skúške dospelo?
Ponúkli mi miesto v juniorke, s čím som napokon po dôkladnom zvážení všetkých za a proti nesúhlasil.
Mali ste aj ďalšie ponuky?
– Zo Slovenska boli z druhej najvyššej súťaže, niečo obdobné sa črtalo v Rakúsku a aj v druhej českej lige. Rozhodol som sa však zostať v Martine, v ktorom hrávam desať rokov. Chcem mu pomôcť postúpiť do vysnívanej druhej ligy.
Iný cieľ ako postup vedúce mužstvo, ktoré má desaťbodový náskok, ani nemôže mať...
– Presne tak. V jeseni sme si vytvorili slušnú východiskovú pozíciu a bolo by hlúposťou ju nevyužiť. Jednoduché to nebude, je nám jasné, že nám nikto nedá nič zadarmo, ale verím, že to zvládneme.
Dúfam, že sa o našom postupe rozhodne skôr, ešte pred finišom, kedy na nás v posledných troch kolách čakajú najťažší súperi.
Výnimočnou streleckou vizitkou ste si tak trochu na seba ušili bič, zrejme si vás obrancovia budú viac všímať...
– Už v závere jesene som sa s tým stretol, súperi mi venovali zvýšenú pozornosť. Tréner ma na to pripravoval, jeho rady mi pomohli. Občas sa ma protivníci snažili vyrušiť z koncentrácie, často aj nešportovo – faulami, či hlúpymi rečami, ale nedal som sa vyprovokovať a sústredil sa len na svoj výkon. V tomto chcem aj na jar pokračovať.
Aké je chodiť do roboty a popri tom bojovať o druhú najvyššiu súťaž?
– Každý vám povie, že ťažké. Od rána do tretej – pol štvrtej ste v robote a potom letíte na podvečerný tréning. Ja navyše pracujem a aj žijem v Slovenskom Pravne a do Martina tak musím dochádzať. Ale nesťažujem sa, veď keď sa chce, tak sa všetko dá. Mám šťastie aj v tom, že mi šéf vychádza v ústrety, za čo mu veľmi ďakujem.
Keď prídete domov, tak asi na vás padne únava...
– Stane sa, ale nie je to až také hrozné. Navyše, vo Fomate máme vytvorené dobre podmienky na regeneráciu, čo v maximálnej miere využívam. Veľmi to pomáha.
