V krytom bazéne v Martine, s pravidelnosťou a húževnatosťou jemu vlastnou, odkrajuje svoje tréningové kilometre najstarší turčiansky aktívny pretekár - plavec, 78-ročný Milan Schwendt, ktorého plavci inak neoslovia ako Miňo. Pod vedením trénera Branislava Hakela sa v Turčianskej plaveckej škole pre dospelých ako člen KPM Turčianski vlci usilovne pripravuje na ďalšiu svoju plaveckú sezónu.
Miňo by rád by nadviazal na úspešný rok 2015, keď okrem iných ocenení získal na Medzinárodných majstrovstvách Slovenska v plávaní Masters v Košiciach dve zlaté medaile vo svojej kategórii 75 – 79 ročných, a to v disciplínach 50m a 100m voľný spôsob. Zhovárali sme sa s ním o jeho živote, učiteľskom pôsobení i športových aktivitách.
(Na Miňa trénersky dozerá Branislav Hakel (vľavo). FOTO: ARCHÍV MS)
Patríte medzi najstarších plavcov Turca, ktorí stále aktívne pretekajú. Odkiaľ čerpáte energiu?
- V mojej DNA by ste určite identifikovali habánsko - zamagurský pôvod. Narodil som sa v roku 1937 v starorodičovskom dome v Starej Ľubovni. Vraj vtedy sa ma každý z rodiny dotkol, aby mi odovzdal časť svojej energie. Iste z tejto sily čerpám dodnes. Nie náhodou sa tvrdí, že rozhodujúcou etapou, v ktorej sa formuje budúcnosť jednotlivca, je obdobie detstva a dospievania vo vzájomnej spätosti s rodinou a prostredím.
Ako si spomínate na svoje detstvo? Mali ste vtedy možnosť venovať sa športu?
- Pochádzam z viacdetnej rodiny, bol som najstarší spomedzi piatich súrodencov a do svojich osemnástich rokov som vyrastal v Poprade. Vtedy to bolo malé šesťtisícové mestečko, ktoré si zachovávalo svoj tradičný ráz a zvyky. Čím väčší je časový odstup, tým sú spomienky krajšie, aj keď čas môjho detstva nebol ľahký. Bol poznamenaná nedostatkom a druhou svetovou vojnou, jej ničivými dôsledkami. Popradským národným športom bol odjakživa hokej. Tuhé podtatranské zimy zmenili početné močiare i samotnú rieku na prírodné klziská a ponúkali nám, detvákom, úžasné možnosti na rôzne hry, šantenie a zábavu. To bola liaheň hokejistov ako vyšitá. Odtiaľ smerovali moje kroky rovno do sokolovne, kde nás pán Javůrek, český sokol, zaúčal do tajov športovej gymnastiky. S veľkou vďakou naňho spomínam, veď práve športová gymnastika stala sa v budúcnosti mojím silným športovým odvetvím.
Mali ste aj nejaký športový vzor?
- Z Popradu pochádzal tiež bývalý rekordér v skoku do diaľky z čias prvého Slovenského štátu Laco Husár. Bol pre mňa magnetom, z ktorého som nespúšťal oči. Moja bežecká výbušnosť mi umožňovala dosahovať na ten čas slušnú výkonnosť v skoku do diaľky, ktorú som prezentoval i na krajských majstrovstvách stredných škôl.
Čo vás nakoniec priviedlo k plávaniu?
- Mal som vtedy tuším 12 či 13 rokov, keď sa mi podarilo preplávať približne 20 metrov v tečúcej rieke Poprad. Bolo to len také živelné vyčíňanie malých šarvancov, ktorí sa pokúšali udržať na hladine pomocou jednoduchej techniky napodobňujúcej psíka alebo žabku. Vtedy ešte neexistovali kryté bazény a o organizovanom plaveckom výcviku, tréneroch plávania nebolo ani vidu - ani slychu. Po skončení základnej školy v roku 1952 som sa prihlásil na gymnázium do Kežmarku, a to hlavne preto, lebo tam šiel študovať aj môj najlepší kamarát Ivor. Počas gymnaziálnych rokov sme spolu a s partiou chodili cez prázdniny táboriť k obci Vyšné Ružbachy, do bezprostrednej blízkosti nádherného plaveckého areálu. Okrem plávania, slnenia, hier a balenia dievčat sme tam okukávali plaveckú techniku od košických plavcov, ktorí tam chodili každoročne na sústredenia. A k slovu sa dostali aj skoky do vody, lebo v Ružbachoch bol skokanský mostík s tromi výškovými úrovňami.
Počuli sme, že ste boli aj výborným lyžiarom.
- Leto a letné prázdniny som si užíval, ale miloval som aj zimu a sneh. V priebehu štúdií v Kežmarku som sa spoznal s vynikajúcim esom vtedajšieho československého zjazdového lyžovania Zbyňkom Mohrom. Blízke Vysoké Tatry sa stali pre mňa výzvou a ja som sa upäl i na biely šport, ktorý dominoval celým mojím životom. Neučaroval mi iba zjazd, ale aj starodávna forma lyžovania, dnes by sme to nazvali ski touring. Proste vyšliapali sme si pod Priečne sedlo a potom poďho dole. Nádherný zjazd v hlbokom prašane... Lyžovanie som zbožňoval a určite mi dalo veľa, ale za svoju vášeň som zaplatil dosť vysokú daň vo forme viacerých úrazov, ktoré dnes viac ako inokedy pociťujem. Vyplývali predovšetkým z nedostatočnej bezpečnosti starého lyžiarskeho vybavenia a z nerozvážnej mladosti, dravosti a riskovania, cítiac adrenalín až niekde v krku.
Aj vaše štúdium na vysokej škole sa dotýkalo športu, pravda?
- Po maturite som sa rozhodol pre štúdium na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave, odbor telesná výchova – slovenský jazyk. Zameranie môjho vysokoškolského štúdia bola oblasť, ktorá ma naplno zaujala, fascinovala, napĺňala radosťou a umožnila mi vyniknúť. Ako absolvent základnej hudobnej školy som bol členom ľudovej hudby vo folklórnom súbore Pedagóg. Dnes už s určitou dávkou nostalgie spomínam na početné vystúpenia hudobných a tanečných súborov a priateľstvá z dávnych študentských čias.
Dlhé roky ste pracovali ako pedagóg. Kam smerovali vaše učiteľské začiatky?
- Mojím prvým pracoviskom sa stala Stredná priemyselná škola v Martine, kde som nastúpil 1. septembra 1959. O pracovné miesta vtedy nebola núdza, ale každý absolvent bol povinný hlásiť sa tam, kde ho potrebovala spoločnosť. Neskôr som učil aj na Gymnáziu vo Vrútkach, tu som začal pracovať v roku 1974.
Akí bol žiaci v tej dobe? K športu mali asi väčší vzťah, ako v súčasnosti...
- Počas mojej učiteľskej praxe zaujímala telesná výchova značné percento študentov. V tom čase boli všeobecne fyzicky zdatní, aj preto som sa napríklad odvážil uskutočniť koncoročný výlet formou vodáckeho splavu. Na piatich pramiciach sme splavili Hron v úseku Radvaň – Hronská Dúbrava. Veľkou atrakciou bol i zimný prechod Veľkou Fatrou na lyžiach. Náročnú prípravu vyžadovali preteky brannej všestrannosti, kde kľúčovou disciplínou bola streľba z malokalibrovky.
(M. Schwendt sa venoval aj gymnastike. FOTO: ARCHÍV MS)
Vraj ste svoje študentky trénovali tiež na spartakiádu.
- Okrem ďalších mimoškolských činností som sa venoval i športovej gymnastike. S družstvom dievčat sme sa dokonca päťkrát prebojovali až na československé finále stredoškolských hier. Dnes sa so značnou dávkou irónie vnímajú niekdajšie československé spartakiády. Ja to tak nevidím. Tí, ktorí prešli náročnými previerkami a dostali sa až do Prahy, s odstupom času spomínajú na tie časy len v dobrom. Veď Praha okrem zážitku z vystúpenia na veľkom strahovskom štadióne ponúkala pre nás, Slovákov, niečo nevídané - divadelné predstavenia, múzeá, koncerty, architektonické pamiatky, historické zákutia či veľké obchodné domy. Zo spartakiádou sa mi spája jedna príhoda. Ako cvičiteľ som pricestoval s výpravou našich dorasteniek do istej školy, kde sme mali byť ubytovaní spoločne s inými školami a ďalším dievčenským a ženským osadenstvom zo Stredoslovenského kraja. Nikto však nepočítal s tým, že cvičiteľom dievčat bude muž, pre ktorého by sa malo počítať s extra ubytovaním. Situáciu promptne vyriešil riaditeľ tamojšej školy, keď mi ako spálňu ponúkol svoju pracovňu.
Poraďte nielen mladším ročníkom, ako byť fit aj vo vyššom veku. Čo je vašim receptom na zdravie?
- Tak ako dvakrát nevstúpiš do tej istej rieky, nedá sa zastaviť ani čas. Často sa ma moji známi pýtajú, ako sa udržujem v kondícii. Nuž, môj recept je jednoduchý. Pokiaľ ide o výživu, vyhýbam sa prázdnym kalóriám. Vyvážená strava a výživa má priamy dopad nielen na zdravie, ale i na fyzickú výkonnosť, regeneráciu a náladu.
No v kondícií sa udržiavate aj neutíchajúcou športovou aktivitou.
- V tomto smere mám stále široký záber. Okrem celoročného plávania sú to v zime bežky, vo vhodnom počasí bicykel, severská chôdza alebo dlhé prechádzky v prírode. Pravidelne tiež navštevujem cvičenia jogy, kde pod odborným vedením regenerujem pomocou aktívneho pohybu. Pravdaže, rešpektujem odporúčania expertov a prispôsobujem svoju záťaž aktuálnemu zdravotnému stavu. Poznám svoje limity, pretože akékoľvek preťažovanie by bolo kontraproduktívne. Záujem o hlbšie poznanie fungovania ľudského tela ma priviedol do lavíc medzi poslucháčov Univerzity tretieho veku pri JLF UK v Martine. Pre mnohých je odchod do dôchodku hotovou pohromou. Pre mňa znamená nebývalú slobodu, ktorú si podľa svojich možností vychutnávam. Možno nakoniec ešte jednu radu: Ak poľavíte v disciplíne, dávate miesto zlozvykom.
Autor: RR
