Vojna zúrila, smrť kosila, ale ľudia zostali ľuďmi

NECPALY. Stalo sa to dávno a živých pamätníkov už nie je veľa. V našich končinách zúrila vojna a Slováci sa po rokoch poroby postavili nemeckým fašistom a ich domácim prisluhovačom na odpor.

Písal sa rok 1944. Nemci, hoci to mali už zrátané, o to viac zúrili a každú neposlušnosť tvrdo trestali. Ľudia sa báli, strach ich sprevádzal každý deň, no aj tak si v pohnutých časoch dokázali pomáhať. Aj za cenu obrovského riskovania a straty života.

Riskovali, ale neváhali

V Necpaloch rodina Jána a Pauly Matejčíkových prichýlila vo svojej chalupe na hornom konci dediny židovskú rodinu zo Žiliny.

„Volali sa Hoffmanovci a žili v Žiline. K nám ich priviedla sestra mojej starej mamy – Anna Kucháriková, ktorá u nich kedysi slúžila. Potrebovali sa ukryť, veľké mesto bolo pre nich už nebezpečné. Moji starí rodičia nezaváhali a jednu izbu trojici vyľakaných ľudí, mužovi a dvom ženám, uvoľnili a sami sa piati tiesnili v ďalšej,“ povedal Ján Matejčík, ktorý rodinný príbeh pozná len z rozprávania, keďže sa narodil štyri roky po vojne.

„Dodnes obdivujem tú odvahu, veď v dedine boli Nemci. Paradoxne, moja mama s tetou - jej sestrou, im museli v kuchyni pomáhať. Medzi vojakmi boli aj fanatici. Správali sa neľudsky a niektorých ľudí postrieľali. Len tak, bez príčiny. Ale našim sa to podarilo pred fašistami udržať v tajnosti. Ak sa z miestnych aj niekto na nových obyvateľov Necpál pýtal, starká odpovedala, že prichýlila chorú sestru s rodinou. Asi si mysleli svoje, ale predstavte si, nikto ich nevyzradil,“ ani po toľkých rokoch netajil údiv Janko.

Žije aj pamätník

Na Hoffmanovcov si veľmi dobre pamätal dnes už 86-ročný Ladislav Striška.

„Vedel som o nich, ale vtedy som bol veľmi mladý a nejako ma zvlášť nezaujímali. Viem, že po večeroch chodili ženy spolu s Jankovou starkou ku pani Kuchárikovej, ktorá bývala vedľa nás, na kus reči. Muža som nevidel, až neskôr som sa dozvedel, že sa bál vyjsť von. Áno, Nemci robili aj kontroly. Ale o nich sa ľudia včas dozvedeli a po dedine sa to rozchýrilo. Našťastie, už neboli takí dôslední a po domoch až tak nelozili,“ zaspomínal ujo, ktorý mal tiež raz na mále.

„Bol som v sade pri stromoch, keď Nemci z kopca oproti po mne pálili. Neviem, či len tak z pasie, alebo ma chceli zabiť.“

Nezaplatiteľný dar

Keď Hoffmanovci prišli k Matejčíkovcom, odovzdali starkej Tanach (posvätné spisy). Poprosili ju, aby knihu zničila, aby sa v dome nenašiel žiadny dôkaz. Veď následky by boli fatálne.

„Stará mama ale Tanach nezničila, zabalila do papiera a zakopala v záhrade. Sama bola veriaca a veľmi dobre vedela, čo pre týchto ľudí tá knižka znamená. Keď vojna skončila, Hoffmanovcom ju vrátila. Boli nesmierne dojatí, plakali, veľmi si to vážili. Vy ste hrdinka, vraveli jej. Starká v tom žiadne hrdinstvo nevidela, považovala to za normálnu vec. Bola kresťansky založená a vždy pomáhala blížnemu svojmu,“ podelil sa o rodinnú históriu Ján Matejčík.

Udržiavali priateľstvo

Hoffmanovci sa s Matejčíkovcami stretávali aj po vojne. Nebolo to často, ale aj na diaľku udržiavali priateľstvo.

„Dokonca aj ja som bol parkrát u nich v Žiline. Boli veľmi vďační, nikdy sa netajili tým, ako im naši pomohli. Možno to dnes už málokoho zaujíma, ale mne sa zdá, že by to tak nemalo byť. Veľa ľudí položilo životy za to, aby sme my mohli žiť. Vo vojne sa páchali hrozné zverstvá a na to sa nikdy nesmie zabudnúť. Áno, veľa príbehov bolo dramatickejších ako ten náš, ale aj tak som naň hrdý,“ povedal na konci rozprávania Ján Matejčík.