m hladom. Ich dobrodružstvo však prinieslo ovocie.
Trojica mladých Slovákov sa nedávno vrátila z päťtýždňovej expedície v Južnej Amerike. Výpravy s názvom Beal Cochamo 2016 sa zúčastnil i Martinčan Jozef Krištoffy spolu s kamarátmi Martinom Krasňanským z Pezinka a Vladimírom Linekom z Bratislavy.
Cieľom odvážnej trojice bolo vytvoriť horolezeckú cestu na 700 metrov vysokej severozápadnej stene Trinidad Central.
(V stene Trinidad Central spravili chalani horolezeckú cestu (červená čiara). FOTO: ARCHÍV JK)
Namiesto ostrých hrán obliny
Po peripetiách na letiskách a autobusových staniciach sa postupne dostali až do severnej časti Patagónie. Tam sa pomocou koní presunuli aj s tristo kilami materiálu a jedla z poslednej dedinky s názvom Cochamo do kempu La Junta. Ich vyhliadnutá stena Trinidad bola od kempu vzdialená ďalšie tri hodiny chôdze. Chalanom trvalo až tri dni, kým všetok materiál povynášali pod stenu a do neďalekého bivaku. Až potom nastúpili do vytipovanej línie v stene.
Ako začali liezť, tak už v prvých dĺžkach si uvedomili, že vytvoriť cestu na tejto stene nebude jednoduché.
„Špáry v ceste neboli hlboké pukliny s ostrými hranami, ale oblé a slepé tupé špárky, ktoré vznikli pôsobením vody, ľadu a vegetácie. Takže nás čakalo ťažké, často technicky komplikované lezenie s využívaním mikro pomôcok,“ opísal náročnú úlohu Jozef Krištoffy.
Keďže stena sa nachádza v relatívne nízkej nadmorskej výške a v údolí je prales, väčšina špár bola špinavá a zarastená.
„Dlhý špárovák a niekoľko drôtených kief malo čo robiť. Okolo jednej hodiny do steny zasvietilo slnko a lezenie sa stalo neznesiteľným nielen kvôli vysokej teplote, ale aj vďaka nepríjemne štípajúcemu hmyzu,“ približuje skúsený horolezec.
(Lezenie a tvorba cesty v kolmom teréne boli náročné. FOTO: ARCHÍV JK)
Každodenný problém s jedlom
Trojici Slovákov trvalo sedem dní, kým dokončili líniu v stene za pomoci rôznych skôb, nitov, háčikov a vŕtania istiacich bodov, aby sa dostali na vrchol Trinidadu. Prelezené dĺžky si zafixovali lanami a nasledujúci deň pokračovali ďalej. Posledných päť dĺžok s výstupom na vrchol urobili v jednom záťahu za deň. Ich postup v stene spomaľovala Martinova choroba, s ktorou musel pomedzi lezenie bojovať počas celej expedície.
„Po dokončení prvovýstupu, bolo ďalším cieľom preliezť celú cestu voľne, to znamená po štruktúre skaly bez pádu a bez používania technických pomôcok k postupu. To sa nám v závere expedície aj podarilo a pridalo k nášmu prvovýstupu výraznú športovú hodnotu.
Naša snaha vytvoriť novú cestu pre horolezcov, zaujala aj miestnych ľudí a vypytovali sa, že ako sa nám darí. Tamojší obyvatelia sú veľmi milí, zhovorčiví a vždy ochotne poradili, či pomohli,“ vykresľuje Martinčan.
Partia mladých horolezcov strávila v údolí mimo civilizácie štyri týždne bez telefónneho signálu a akýchkoľvek správ o dianí doma či vo svete. Veď najbližšia dedina, v ktorej bol zároveň telefónny signál sa od nich nachádzala sedem hodín cesty.
Ako Jozef Krištoffy priznal, potrápil ich aj hlad. Zásoby jedla si totiž museli chodiť objednávať do tri hodiny vzdialeného kempu a pokiaľ oni požiadavku vybavili, trvalo to aj tri dni.
„Potravy sme mali naozaj málo. Keď išli okolo nášho bivaku náhodou nejakí trampi, poprosili sme ich o jedlo, či nám ho nepredajú. Boli tak milí, že nám našťastie nechali všetky zásoby, čo mali so sebou, čím v podstate zachránili úspech celej expedície a hlavne prelez najťažšej dĺžky. Všetci traja sme tam veľmi schudli,“ dnes už so smiechom opisuje Jozef.
(Trojica bývala štyri týždne pod týmto skalným previsom. FOTO: ARCHÍV JK)
Zdolanie dĺžky ako odmena
Práve zdolanie tejto najťažšej dĺžky sa Jozefovi podarilo až v posledný deň expedície.
„Vyliezť na druhom konci sveta 400 metrov nad zemou 50 metrov dlhú dĺžku obtiažnosti desať, a to po troch týždňoch v stene, ktorú som si predtým sám urobil, navyše unavený a s minimom jedla, je najväčší úspech, aký som kedy dosiahol. Je to odmena za všetku vynaloženú robotu,“ zhodnotil mladý muž komplikované lezenie v kolmej a mierne položenej platni po malých stupoch a chytoch. Ako ďalej dodáva, tento rok bolo v celej Patagónií mimoriadne priaznivé počasie.
„Za celý mesiac nás zaskočila iba jedna poobedňajšia búrka a štyri daždivé, respektíve sychravé dni. Aj v noci sme mali okolo 8 stupňov, čiže s dobrým spacákom nám zima nebola,“ referuje J. Krištoffy.
Výsledkom snaženia odvážnej trojice je nová náročná cesta s názvom El Condor Pasa. Chalani ju pomenovali po príhode v horných pasážach steny. Počas lezenia im totiž päť metrov za chrbtom lietali tri obrovské kondory s trojmetrovým rozpätím krídel.
Akonáhle sa Jozefovi podaril záverečný náročný výstup, začala sa partička horolezcov baliť na cestu na domov. Dva dni im trvalo, kým všetku batožinu, vrátane lezeckých pomôcok a lán zniesli dole do kempu. Potom ich čakalo už len päťdňové nekonečné cestovanie domov na Slovensko.
Jozef Krištoffy by tento rok ešte rád stihol uskutočniť ďalšie náročné prelezy v našich Tatrách či Alpách.
