ždeň pokúsila vytvoriť rekord.
MARTIN. Po hore a lúkach chodí s otvorenými očami i foťákom v ruke a objavuje veci, ktoré postrehne len málokto. Martinčanka Eva Kuciaková si už pred dvanástimi rokmi začala na potulkách Martinom a Vrútkami všímať nevšedné diela vytvorené prírodou a rozhodla sa ich zvečňovať. Práve tak vznikla jej pútavá zbierka tisícky fotiek všakovakých obrázkov odfotených na brezovej kôre. Minulý týždeň sa s ňou pokúsila vytvoriť slovenský rekord, ktorý potom postúpili na registráciu do Knihy slovenských rekordov. Pokus o rekord sa konal v priestoroch knižnice Hany Zelinovej vo Vrútkach.
„Tisíc záberov kôry brezy mám takých jednoznačných, že na nich obrázky na prvý pohľad uvidia aj iní ľudia. Potom mám ďalších asi dvesto fotografií, na ktorých tieto odkazy z prírody vidím najskôr len ja a až na moje upozornenie si ich všimnú iní. Je úžasné, čo všetko dokáže príroda vytvoriť,“ približuje E. Kuciaková, ktorá sa fotografovaniu venuje vraj preto, aby zmysluplne trávila nielen svoje prechádzky, ale najmä čas na dôchodku.
(Obrázok tučniaka na brezovej kôre. FOTO: ARCHÍV EK)
Lepšie vyniknú na suchej kôre
Na výstavke zaujímavých fotografií Evy Kuciakovej sa na kôre rôznych briez črtali napríklad postavy anjelov, ľudské tváre a postavy, ale aj obrázky zvierat, ako napríklad medveďa, zajaca, tučniaka či lamy.
Ako hovorí, zmapované má všetky brezy v Martine a vo Vrútkach. Niekedy ju v jej fotografickej vášni neodradil ani plot či húština, ktorú treba preliezť. Niektoré stromy zachytávala opakovane objektívom aj niekoľko rokov a sledovala, ako sa menil ich vzhľad.
„Nefotím však len brezy, mám tiež rozličné fotky samorastov, živých zvierat, obrázky oblakov, kameňov, vtáčieho trusu či obrazce v zamrznutých kalužiach. Zaujímavé na tom je, že každý v nich môže vidieť niečo iné. Stačí mať len fantáziu,“ vysvetľuje vášnivá fotografka, ktorá spriaznenosť s prírodou najlepšie precíti, keď sa na potulky vyberie sama. Občas jej spoločnosť robia i vnúčatá.
„Keď napríklad s nákupom idem domov a zbadám niečo zaujímavé, tašky hneď položím na zem a musím to ísť odfotiť. Ten okamih sa už nemusí zopakovať, lebo na dobré zachytenie obrázku v brezovej kôre je dôležité mať dobré svetlo a suchú kôru. Vtedy obrázky pekne vyniknú a majú krajšie farby. Kmeň stromu totiž inak vyzerá, keď zmokne,“ zmieňuje sa Martinčanka.
(Lama či malý branček? FOTO: EK)
Neuveriteľné znamenia
Ako ďalej dodáva, s prírodou sa cíti byť veľmi prepojená, občas jej dokonca dáva zvláštne znamenia či odkazy. Jej príhoda so strateným mladíkom je priam neuveriteľná.
„Vybrala som sa do lesa opäť niečo nafotiť, keď som počula, ako nejakí chlapci kričia a hľadajú svojho kamaráta. Tak som si pomyslela, nech ho len nájdu, aby bolo konečne ticho,“ začína svoje rozprávanie Eva Kuciaková. Keď volanie chlapcov na kamaráta prestalo, upútal Martinčanku jeden strom so strašne smutným výrazom v tvári.
„Podišla som bližšie, aby som ho odfotila a rovno pod ním ležal stratený mladík, ktorému našťastie nič nebolo, len potúžený alkoholom pri strome zaspal. Tak som vyhľadala jeho kamarátov, ktorí neďaleko varili na chate guľáš, aby mu šli pomôcť na nohy,“ spomína amatérska fotografka.
(K stratenému mladíkovi doviedol Evu smutný výraz stromu. FOTO: ARCHÍV EK)
Podobné volanie prírody ju nútilo ísť smerom odkiaľ sa ozývalo akoby pískanie vtákov. Eva Kuciaková však v húštine objavila zakliesnené srnčie mláďa, ktorému pomohla na slobodu.
Aj jeden záber anjela v kôre stromu vznikol vraj vďaka Evinej intuícií. V martinskej oblasti Bôrová si E. Kuciaková chodila často fotiť obľúbenú košatú vŕbu. Dala jej aj meno – Vrbienka. Jeden deň sa vybrala opäť do prírody a podvedome ju to ťahalo práve k tomuto stromu.
„Prišla som vo chvíli, keď drevorubač na moju Vrbienku práve prikladal pílu a chystal sa ju spíliť. Keď som sa otočila opačným smerom, lebo som sa na to nemohla pozerať, upútala ma postava anjela na kôre jedného stromu. Sú to neuveriteľné príbehy, ale príroda sa so mnou asi takto zhovára,“ zamýšľa sa.
Lásku k prírode zdedila po otcovi
Evu Kuciakovú priviedol k láske k prírode jej otec, ktorý ju odmalička často brával na prechádzky do lesa či na hubačku.
„Raz sa nám nič nepodarilo nájsť a nadurdená som odchádzala domov. Otec ma vtedy zahriakol, že vôbec neodchádzame naprázdno. Veď sme predsa videli nádherný východ slnka, rannú rosu, počuli spievať vtáky a boli obklopení krásnymi stromami. Vtedy som pochopila, o čom príroda vlastne je. Toto sa snažím vštepiť i mojim vnukom, aby sa po svete prechádzali s otvorenými očami a objavovali nádheru okolo seba,“ vykresľuje.
Martinčanka sa vyberie fotografovať okolie skoro každý deň. Vraví, že zatiaľ sa jej našťastie nikdy nič nestalo, hoci občas zablúdila a často natrafí i na nejaké zvieratá.
Ak sa aj Eve Kuciakovej napokon podarí získať certifikát o rekorde, s fotografovaním obrázkov na brezových kôrach prestať neplánuje.
„Veľmi ma zaujíma, aké obrázky by som na týchto stromoch našla v iných mestách. Vyberiem si preto nejaké tri a zmapujem brezy aj inde. Ktoré mestá to budú, ešte neviem. Z mojich potuliek prírodou mám veľa zážitkov či už veselých i smutných a stretla som tiež mnoho zaujímavých ľudí. A keďže som členkou Literárneho klubu Hany Zelinovej, tieto moje zážitky aj spisujem, aby som na ne nezabudla,“ uzatvára vášnivá fotografka.
