orom divadelnej adaptácie a zároveň režisérom Dodom Gombárom.
Čo vás spolu s dramaturgom Robom Mankoveckým motivovalo k tomu, aby ste klasiku gotického hororu a priekopnícke dielo vedeckej fantastiky preniesli na divadelné javisko?
- Tých dôvodov je vždy viac. Pre mňa bola jedným z tých zásadných potreba silného príbehu. Uvažoval som dlho o nejakom klasickom diele, ktoré je zapísané v našom podvedomí, zároveň to však nemusí byť divadelný text, ale skôr dramatická predloha. Svoju úlohu iste zohrali aj konkrétne predstavy o inscenovaní a môj vzťah k martinskému súboru. Samozrejme, podstatný je pre mňa vždy tiež osobný rozmer, intímna a súkromná rezonancia s danou témou.
Literárna predloha nesie podtitul Moderný Prometeus, vaša adaptácia Moje svedomie. Aký rozdiel oproti pôvodine môžu diváci očakávať?
- Snažil som sa pri adaptácii zamerať na vnútorný svet niekoho, kto spácha či vykoná čin, za ktorý nie je schopný prijať zodpovednosť. Zámerne je mierne potlačený akt „stvorenia“, ktorý koniec-koncov i u samotnej autorky je v románe zaznamenaný takmer okrajovo, asi na pol strany. Aj napriek tomu je ale podstatný, je spúšťačom všetkých ďalších udalostí. Tým základným rozmerom textu mala byť téma ľudského svedomia ako nekompromisného a neumlčateľného nášho sudcu. Ale to sú všetko len slová, ktoré takto vyslovené tomu dávajú akési ultimátum, čo by som bol nerád. Motívov, ktoré môžu rezonovať so súčasnosťou, je tam, dúfam, oveľa viac, preto buďme slobodní i v ich objavovaní.
Mary Shelleyová svoj román vydala v roku 1818, teda pracovali ste s jazykom takmer dvesto rokov starým. S akými jazykovými úskaliami ste sa pri adaptácii museli vyrovnať?
- Pracoval som s prekladom Pavla Vilikovského, ktorý rešpektuje dobovú konvenciu, čiže už samotný jazyk je svojím spôsobom štylizovaný, často pre hercov nepohodlný. Má však svoju jemnú zvukomalebnosť. To sa mi zdalo ako dobré východisko i pre jazyk divadelnej hry. Jazyk nastoľuje nášmu zámeru určitú osudovosť a archetypálnosť.
Pamätáte si ešte, kedy ste Frankensteina prvý raz čítali a čím vás vtedy zaujal? Aké posuny vo vnímaní odkazu u vás odvtedy nastali?
- Už si to celkom nepamätám. Tuším ako prvý som videl film Kennetha Branagha s Roberotm de Nirom, kedysi v 90-tych rokoch. Ale že by to bol nejaký iniciačný moment, to sa nedá povedať. Nechcem silu tohto románu nijako preceňovať, pretože on z istého uhlu pohľadu môže pôsobiť ako taká rozprávka pre dospelých. Ale keď sa hlbšie ponoríte do jeho odkazu a tajomstva, tak tam objavíte tú celkom prvotnú iskru úvah, ktorou je otázka, či a prečo má človek právo suplovať Boha. Alebo prírodu. Čo nás ženie k neustálemu prekonávaniu hraníc? Prečo je v človeku ten rozmer šialenstva neustále vynikať, všetko a všetkých predbiehať? Nestačí nám už si takzvane merať sily medzi sebou, vyzývame na tieto bitky oceány aj skaly. Ľudstvo si dáva stále nové a nové ciele často hraničiace s morálkou, hodnota nášho ega je precenená na maximum. Človek uzurpuje priestory, kde má zostať skryté tajomstvo žitia, rozširuje zóny svojho pôsobenia i vplyvu. Dokedy sa dá v tomto trende pokračovať, netuším. Mnohé erudované úvahy tvrdia, že sme už na pokraji. Čo príde za ním, si radšej ani nechcem predstavovať.
Novelu či román splodila mladá vzdelaná dievčina, autorka mala 19 rokov, keď to písala – nevnímali ste pri úprave textu istú naivitu, nezrelosť? Čo bolo pri divadelnej adaptácii textu najťažšie?
- Písal som text na dvakrát. Prvýkrát som sa vydal cestou celkom súčasného vnemu, kde boli prítomné mobily, internet a moderná medicína. Tam som ale nečakane zaváhal a zastal, začalo sa to nejako prazvláštne búriť. Takýmto signálom som sa už na svojej tvorivej ceste naučil načúvať. Musel som sa vrátiť a rozhodol som sa pre, povedzme, konzervatívnejší prístup, kde nebude tá nadčasovosť a súčasnosť prítomná tak explicitne, ale mierne rafinovanejšie a zároveň pokornejšie.
V inscenácii si môžeme „odčítať“ viaceré tematické línie, ktorá bola pre vás nosná?
- Je to hra o ľudskom egoizme, o pýche, o postaveniu sa Božím princípom, o nedostatku lásky a jej márnom hľadaní. Zároveň je to však zamyslenie nad tým, že na svet prichádzame čistí a dobrí.
Vy ste už v martinskom divadle s podobnou témou – manipulácia so stvorením nového života – pracovali, spomeňme napríklad inscenáciu Psie srdce. V čom je uchopenie témy teraz iné?
- V prípade Michaila Bulgakova ( môjho milovaného autora ) sme mierne posilňovali spoločensko-politický kontext, v prípade Mary Shelleyovej to je väčší dôraz na rovinu psychologickú a vzťahovú. Psie srdce vznikalo v čase, keď ma divadelne inšpiroval motív scudzenia, neustále som sa k nemu vracal, preto sa celá prvá časť odohrávala ako vyfabulovaná divadelná skúška. Frankenstein je od začiatku pokusom o divadelnú ilúziu, k zlomu prichádza, naopak, v poslednej štvrtine inscenácie.
V inscenácii ste využili aj prvky povedzme hudobného divadla, resp. muzikálu, prečo?
- Z potreby zachovávať aj určitý odstup, či nadhľad. Tušili sme to tak už nejako od začiatku, že chceme ľahko koketovať s hudobným žánrom, že hudobná zložka inscenácie bude dôležitá. Hudba v tomto prípade podporuje divadelnosť, uvádza nás do širšej a novej dimenzie. Pesničky spôsobujú mierne pozastavenia a navodzujú možnosť vnímať príbeh a témy z nového uhlu pohľadu a nazerať hlbšie do jednotlivých postáv i súvislostí. Snáď významný dôvod je aj dispozícia martinského súboru, ktorý je výnimočne muzikálny a múzický.
Čo bolo pri príprave divadelnej inscenácie najnáročnejšie, ťažké? Ako prijímali herci vašu koncepciu Frankensteina?
- Neviem, či bolo niečo ťažké. Nikto mi neležal na operačnom stole, za koho život by som bol zodpovedný, ani som nemusel preletieť ťažkým boeingom na iný svetadiel. Robil som divadlo. V tomto prostredí a bezpečnom prítmí mi príde vždy príliš veľkým rúhaním sťažovať si na to, že bolo niečo ťažké. A nikto z hercov mi nepovedal nič o tom, že by moju koncepciu neprijal, respektíve s ňou mal nejaký problém. Mne osobne sa skúšalo radostne a tvorivo.
Je to režijný zámer, že Netvor nie je zohavený až tak, aby vzbudzoval des a zhnusenie, ale divák má skôr tendenciu sympatizovať s ním?
- Keď povieme „režijný zámer“, to znie tak vznešene. Naším cieľom a potrebou bolo vyrozprávať a interpretovať veľký príbeh, ktorý v nás atakuje skryté zóny, v niečom až klasický. Romantickému sporu, čiže skríženiu mečov citu a rozumu zostávame verní. Tento stret snáď víziu hororu nahrádza dostatočne, pretože sám o sebe môže byť niekedy celkom veľkým hororom či thrillerom. To, že občas narúšame očakávania a konvencie môže byť práve predsa inšpiratívne.
Hlavná postava, Viktor Frankenstein, sa cíti ako stvoriteľ, jeho pýcha ho zničí – chcel byť všemohúci a rozsieva skazu – je toto téma súčasnosti?
- Áno, naša súčasnosť je svet egoizmu a silných gest. To je tiež možnosť ako sa na príbeh dívať. Potreba zanechať po sebe hlbokú brázdu stoj čo stoj, čítať o sebe v novinách, opájať sa svetskými benefitmi. Zabudli sme padať na kolená a niekedy skloniť hlavu. Alebo sa aspoň stíšiť a neobťažovať naše okolie neustálym pripomínaním svojej hlučnej prítomnosti. Zabúdame na ticho, lebo sa bojíme, koho a čo by sme v ňom stretli. Možno práve to svoje svedomie a svoju minulosť.
Čím by ste pozvali divákov na najnovší titul martinského divadla?
- Snáď celé toto naše rozprávanie je skromným pozvaním. Pokúsili sme sa o poctivé divadlo, ktoré obracia pohľad do vnútra. Mám na inscenácii rád aj akúsi nervozitu, ktorá z nej vyžaruje. V nečakaných chvíľach sa strieda so svetom harmónie a lásky. Občas zaznie veta, ktorá môže pôsobiť ako večná odpoveď na naše neustále pochybnosti a osobné bolesti. Herci krásne hrajú. Všetko do seba pekne zapadá. Vizuálne vnemy upokojujú a znepokojujú. Nechávame priestor na zrkadlenie osobných príbehov a úvah... Dôvodov na návštevu divadla, myslím, nie je málo.
Dodo Gombár (vl. menom Jozef Gombár, nar. 1973) vyštudoval divadelnú réžiu na bratislavskej VŠMU. Dve sezóny pôsobil aj v SKD Martin, neskôr v českých a iných európskych divadlách. V súčasnosti je umeleckým šéfom Švandovho divadla v Prahe. V Martine naštudoval viacero úspešných inscenácií (spomeňme aspoň Krvavú svadbu, Čajku, Psie srdce, Nový život, Kuba či Štúrovcov), medzi najhrávanejšie stále patrí úspešný sitkom www.narodnycintorin.sk, komédia 1+1=3, ale aj inscenácia Hamlet (príbeh rodiny). Frankenstein (moje svedomie) je jeho dvadsiatou réžiou v SKD Martin.
(Autorka je pracovníčkou marketingu SKD)
