Je ešte vo vašich radoch niekto, kto slúži v martinskej mestskej polícii dvadsaťpäť rokov?
Igor Húska: Máme dvoch takých. Jedným je náš spolubesedník Adrián Antoš a druhým Martin Mužila. Ja som oproti nim v podstate zelenáč, pretože na mestskú políciu ma prijali „až“ tri a pol roka po jej založení.
Ako v roku 1991 vyzerala práca martinskej mestskej polície?
Adrián Antoš: Bolo nás vtedy dvanásť. Mali sme jedno služobné auto Škodu 120. Robila sa len ranná služba. Postupne sa prijalo viac ľudí, začala sa obsadzovať i poobedná zmena a v uliciach sme tak boli do desiatej večer.
IH: Keď som v roku 1994 nastúpil ja, už sa robilo do jednej ráno. Pamätám si, že niekedy trvalo až štyridsať minút, kým sme dorazili na miesto. Dnes, ak nám cesta trvá päť minút od prevzatia podnetu, už sa to ľuďom zdá dlho.
Bavili sme sa o dvadsaťpäťročnej vernosti mestskej polícii. Aký je v tomto smere negatívny rekord, kto vydržal najmenej?
AA: Časovo najkratší pracovný pomer, ktorý evidujeme, je päťdňový. Keď dotyčný vyšiel do terénu a zistil, čo všetko musí obšliapať, radšej to vzdal.
Bolo ťažké zabezpečiť v prvých rokoch fungovania pre ľudí dobrý výstroj?
IH: Všetko sa len tak látalo a jednotný výstroj neexistovala. Čo si bola mestská polícia schopná v danom meste v rámci obmedzených finančných možností zohnať, to využívala. Postupne sa tvorila i legislatíva, takže i náš štart bol spojený s klasickými detskými chorobami.
AA: Spomeniem takú bežnú vec ako fotografovanie. Dnes si zoberieme digitálny fotoaparát a môžeme si urobiť fotodokumentácie, koľko potrebujeme a po uložení do počítača ju máme k dispozícii. Vtedy sme mali dvadsaťštyriobrázkový film a bolo treba zvažovať, čo a ako cvaknúť. Navyše, vyvolanie fotiek trvalo aj dva tri dni.
V minulom roku vykonala mestská polícia spolu 11 544 zákrokov, pričom takmer pri stovke z nich pomohla pri záchrane ľudského života. Napriek tomu sa stále neviete zbaviť nálepky tých, ktorí len dávajú papuče...
IH: Je to tak trošku boj s veternými mlynmi. Policajti sú vo všeobecnosti vnímaní skôr negatívne. Keď niekde alebo niekomu pomôžu, veľa ľudí o tom ani netuší. Žltú papuču na kolese však vidí každý.
AA: Tu treba tiež spomenúť, že veľkú časť papúč zakladáme na základe podnetov od občanov, keď im niekto zablokuje auto alebo obsadí parkovacie miesto.
Nestálo by za zváženie v rámci osláv narodenín papuče slávnostne vyradiť z výbavy?
IH: Celkom by sa mi to páčilo, ale má to háčik. Aj v Martine sa v niektorých lokalitách nedala istý čas statická doprava regulovať. Parkovalo sa všade, kde sa dalo zastať, priestor sa veľmi rýchlo upchal a začali tam byť problémy. Treba sa na celú vec pozrieť aj z tohto uhla pohľadu.
Ak by ste si mohli ako narodeninový darček vybrať zvýšenie počtu príslušníkov mestskej polície, k akému číslu by sme sa dostali?
AA: Pomôžem si matematikou. Máme sedem mestských častí. Ideálne by bolo mať pre každú k dispozícii štyri dvojčlenné hliadky, čiže sedem krát osem to je len v uliciach 56 ľudí. K tomu treba obsadiť veliace pozície, operačné stredisko, kamerový systém, prevenciu, administratívu a dopracujeme sa k číslu niekde medzi 70 až 80.
IH: Dnes nás je spolu šesťdesiat a pre ilustráciu v Martine je 120 lokalít, do ktorých mesto investovalo a treba ich chrániť. Ide o parky, detské ihriská a podobne. A to je len jedna časť našej práce.
Skúste sa zahrať na prorokov a povedzte, ako bude podľa vás vyzerať martinská mestská polícia o dvadsaťpäť rokov...
IH: Mám ideálny scenár. Policajná práca bude rešpektovaným povolaním, súčasný trend narastajúcej bezdôvodnej agresivity voči policajtom bude minulosťou, a tak sa represia zníži na minimum. No, mám aj čiernejšiu možnosť. Keďže mestskí policajti nemajú také sociálne zabezpečenie, ako ich kolegovia z iných silových zložiek, budeme v uliciach stretávať šesťdesiatpäťročných chlapíkov tesne pred dôchodkom, ktorí musia stále slúžiť, lebo nemajú nárok na výsluhu.
AA: S Igorovým čiernym scenárom súhlasím, ale tiež pridám pozitívny. Dnes je u nás pomer represie a prevencie 65 ku 35. Prajem si, aby sa za ďalšie štvrťstoročie otočil.
Na záver ešte dáme, tak ako sa patrí, slovo náčelníkovi. Takže, nech sa páči.
IH: Asi to nebude veľmi originálna bodka za týmto rozhovorom, no na jeho záver sa musím poďakovať. Predovšetkým kolegom, ktorí stále obliekajú našu uniformu, ale aj tým, čo ju už vyzliekli. Tiež všetkým ľuďom, ktorí za tie roky spolupracovali s mestskou políciou a ovplyvňovali jej chod.
