SKLABIŇA. Ako prežívali oslobodenie Sklabine 11. apríla 1945 jej vtedajší obyvatelia sa môžeme dozvedieť i vďaka dochovaným miestnym kronikám. Zápisy v nich nám zachovali autentický obraz historicky významných udalostí.
Ľudia nespali, ale čakali svojich hrdinov
Tri dni pred oslobodením Nemci ešte pobrali ľuďom čo mohli a brali sa utekať pred príchodom ruských vojsk, lebo „front už hrmel blízko“. Pozviňovali telefónne drôty, okolo dediny povyťahovali zakopané mínomety i protitankové kanónky. Jednému gazdovi vzali kone, druhému voz, tretiemu sviňu z chlieva a tak rad-radom, čo im prišlo pod ruky.
Vtedajší sklabinský kronikár zapísal udalosti oslobodenia obce takto:
„Prišla tichá noc. Dvanásta odbila, taktiež odbili hodiny jednu, dve, tri po polnoci a dedinou stlalo nočné ticho. Občania nespali, ale bdeli v pivniciach. Čakali ruské hliadky a nemohli sa ich dočkať. Až o pol štvrtej ráno prikradli sa na horný koniec dediny prvé postavy nových vojáčkov. Vojaci obstali krajné domy, klopaním vyvolali gazdov na dvor a povypytovali sa ich, kde sú Nemci. A vo chvíli celá obec bola obsadená nie Rusmi, ale našimi hrdinskými vojakmi z československej brigády z Ruska. Šikovní, mladí vojáčkovia len naponáhle prehliadli domy, lebo im veliteľ pripomínal: Nikde sa nebaviť! Ideme na Martin! A hoci bola zima nad ránom, keď počuli občania do pivníc svoju reč, zúbožení povychodili z krytov a nesťažovali sa, že im je chladno, že ich ruky nohy oziabajú. Najmä ženy s plným náručím dobroprajnosti krajaly chlieb, slaninu...núkaly sladké mlieko, teplý čaj, kávu a čím kto mohol, chcel sa zavďačiť osloboditeľom miesto kytíc drobných kvetov. V toto ráno nikto necítil zimu. Každého hrialo čosi iné v duši. Každý sa tešil, radoval, že putá Nemcov konečne praskly...“
(Kresba z kroniky, ktorá zachytáva vítanie našich vojsk. FOTO: ARCHÍV OBCE)
Horké slzy matiek a žien
Veľmi teplo bolo podľa kroniky 11. apríla, ideálny deň na oranie, no na robotu vtedy v dedine nikto ani nepomyslel. Sklabinčania vítali slobodu a súčasne vítali mladú junač, ktorá radšej dvanásť týždňov žila v horách ako zver, avšak „Nemcom do služby nevstúpila“.
Kronikár ďalej zaznamenal: „A pri tomto druhom vítaní zaleskly sa aj boľavé, horké slzy matiek a žien: Kedyže ja tak mojého uvidím? – vzdychaly mnohé. A bol to veru i radostný i žiaľny obraz. Na jednej strane veselosť, na druhej žiaľ, smútok...“
Občania zo skromných zásob 15. apríla odovzdali dobrovoľne pšenicu, raž, jačmeň, ovos i hovädzí dobytok pre zásobovanie československého armádneho zboru. Mnohí ochotne pomáhali aj pri stavbe provizórneho mostu cez Váh v Sučanoch a zúčastnili sa i vynášania munície na Martinské hole. Pomáhali radi a vďačne. Veď pomáhali svojim pri vyháňaní fašistických okupantov.
