SKLABIŇA. Najstrašnejšie obdobie ich života. Presne takto označujú sklabinskí pamätníci ťažké a kruté časy, ktoré na vlastnej koži pocítili počas druhej svetovej vojny. Pondelok 11. apríla si dedina oslavami pripomenula 71. výročie oslobodenia Sklabine. Pričinili sa oň vojaci rumunskej armády a I. československého armádneho zboru.
Radosť sa prekrývala so smútkom
Na rušnú noc oslobodenia si stále veľmi dobre pamätá i niekoľko sklabinských seniorov.
„Viacero rodín sme vtedy schovaní v pivnici sypárne prespali na kobercoch. Vonku bol strašný hrmot, počuli sme ako vojaci ťahali kaťuše dolu dvorom. Celú noc hnali odtiaľto Nemcov. Veľmi sme sa báli, nevedeli sme, čo sa ide diať,“ opisuje chvíle strachu 76-ročná Margita Kohútová, ktorá mala v čase oslobodenia päť rokov.
Nepekný pohľad sa Sklabinčanom naskytol i ráno.
„Keď sme po prebudení vyšli z pivnice, videli sme, ako Rusi šikovali dedinou nevládnych a zakrvavených nemeckých zajatcov. Toto mám stále pred očami,“ pokračuje Margita Kohútová.
Jej sestra, 85-ročná Elena Nezdobová dopĺňa, že na jednej strane síce cítili radosť zo skončenia vojny, ale tú potláčal veľký smútok za stratou otca.
„Najskôr sme nevedeli, čo je s otcom a potom sme sa z novín Slobodná Európa dozvedeli, že ho zastrelili a pochovali v spoločnom hrobe. Ostalo nás samých päť sestier a mama. Museli sme zastať ťažkú chlapskú robotu. Riadne sme sa narobili. Tvrdý život to bol,“ so slzami v očiach hovorí pamätníčka.
(Na život bez otca si M. Kohútová a E. Nezdobová zvykali ťažko. FOTO: ARCHÍV EN)
V zajatcovi videla otca
Sestry si tiež spomínajú, ako u nich niekoľko mesiacov bývali maďarskí zajatci, ktorých Nemci rozdelili do domov a miestni ich museli aj stravovať, hoci sami nemali čo do úst.
„Mala som päť rokov a veľmi mi chýbal otec, tak som si obľúbila jedného maďarského vojaka, ktorý u nás žil, lebo mi ho veľmi pripomínal. Často som mu sedávala na kolenách a keď prišla jar a zajatci museli odísť, aj som si za ním poplakala,“ spomína si Margita Kohútová.
K oslobodeneckým vojskám sa Sklabinčania najskôr správali obozretne.
„Rodičia spočiatku neverili, že naozaj prišli osloboditelia. Báli sa, či nejde o zbehov, ktorí budú zase iba rabovať. Dôveru ľudí si museli získať, potom sme ich núkali napečeným chlebom i kravským mliekom,“ loví v pamäti 81-ročná Želmíra Majerčíková.
Kruté chvíle zažíval tiež 90-ročný Ján Nezdoba, ktorý sa s ďalšími chlapmi ukrýval celú zimu v horách.
„Okolo nás prebehovali vojaci z Lučenca, tak sme od nich vedeli, že sa chystá oslobodenie. V deň, keď sa tak stalo, som v úkryte varil, lebo som mal funkciu kuchára a keď som išiel na prieskum, počul som, ako jeden muž z diaľky volá na dvoch schovávajúcich sa mladíkov: Chlapci, poďte domov, už je po vojne,“ oprašuje spomienky J. Nezdoba, ktorý mal v tom čase 19 rokov.
Vedeli sa uskromniť
Ani po oslobodení sa osud s ľuďmi v Sklabini nemaznal. Dedina bola prázdna, ostali len ženy, deti a starí ľudia.
„Život musel ísť ďalej, bolo treba robiť na poli, všade bol iba žiaľ, bieda a utrpenie. Každý veril, že sa im manželia či bratia ešte vrátia domov. Chlapi prichádzali z frontu k rodinám až do júna, takže nádej ešte bola,“ dodáva Želmíra Majerčíková.
„Hoci sme treli biedu, nikdy sme si nepožičiavali, nekradli ani nežobrali. Mama nás vždy učila, že sa musíme uskromniť a vyžiť z toho mála, čo máme. Dnešní mladí ľudia by si preto mali veľmi vážiť ako dobre sa majú a že 70 rokov žijeme bez vojny. Ten kto sám neprežil tie príšerné roky, nemá predstavu, čo sa s nami dialo. Sú to hrozné zážitky a nezabudnem na ne do konca života,“ so smútkom uzatvára Margita Kohútová.
Sklabiňa je známa tým, že práve v nej vznikol impulz a signál pre Slovenské národné povstanie, vyhlásili tu obnovenie I. ČSR, v dedine sídlilo niekoľko partizánskych skupín a bojovali tu tiež francúzski partizáni pod vedením kapitána Lanuriena. V októbri 1944 bola Sklabiňa kruto postihnutá fašistickým vraždením, keď na Bukovinách zabili jej 22 obyvateľov a ďalší padli pri bombardovaní Drážďan. V Sklabini je i vojenský cintorín a pamätník SNP ako národná kultúrna pamiatka.
