MARTIN. Majster v pravom zmysle slova, rešpektovaný odborník, akceptovaný ľudový umelec. Martinčan Ľubomír Párička je skutočnou celebritou, hoci sa za ňu nepovažuje a ani nikdy považovať nebude. Nedovolí mu to jeho skromnosť i pokora. Slovenská ľudová hudba ho fascinuje od útleho detstva a zostal jej verný dodnes. Keď ako malý chlapec počul v rozhlase zvuk fujary či píšťal, tak nevedel od rádia uši odtrhnúť.
Prvá fujara v trinástich
„Vždy ma to k tomu ťahalo. Jednoducho, tá hudba sa mi veľmi páčila. Nečudo, že keď bol v amfiteátri karneval, to som mal asi šesť a sedem rokov, tak na rozdiel od svojich kamarátov, ktorí boli preoblečení za kráľov, lekárov, indiánov, som bol ja len obyčajným človiečikom s opaskom, klobúkom a valaškou,“ zaspomínal Ľubomír Párička.
Rodák z Jahodník svoju prvú fujaru vyrobil už v trinástich rokoch z javorového dreva, odvtedy ich má na svojom konte viac ako päťsto.
„Sused Gustáv Ivaška – tokár, mi požičal dláta, vrtáky a pustil som sa do toho. Vybral som si ťažšiu cestu, lebo fujary sa bežne robia z bazy, ale zvládol som to. Dokonca tá fujara bola niekoľko rokov vystavená aj v Slovenskom národnom múzeu,“ netajil hrdosť majster.
Po fujare prišli na rad píšťalky, gajdy, ale aj rôzne ľudové predmety – opasky z kože, biče, krpce, kožúšky, kabanice.
Múdrosť jednoduchých ľudí
V súčasnosti sú jeho hudobné nástroje známe nielen u nás doma, ale takmer po celej Európe. Prezentoval ich na rôznych festivaloch aj v ďalekej Južnej Kórei či v Líbyi. Za mnohé získal prestížne ocenenia – plakety Ladislava Lenga, dlhoročného vedúceho oddelenia etnomuzikológie Ústavu hudobnej vedy SAV.
„Najradšej asi ale spomínam na to prvé z roku 1978. V Detve bola súťaž vo výrobe hudobných ľudových nástrojov, ktorá sa organizovala práve na počesť už spomínaného Ladislava Lenga V konkurencii 50 – 60 fujaristov som získal najvyššie ocenenie. Ale kým som sa na tú súťaž dostal, tak si ma v takom predkole poriadne preskúšali. Aj to mi nepochybne pomohlo dostať sa do povedomia slovenskej verejnosti,“ povedal Ľubomír Párička, pre ktorého ale viac ako rôzne ocenenia znamenali stretnutia s obyčajnými ľuďmi – bačami, pastiermi, ktorých obdivoval za ich jednoduchosť a prirodzenosť.
„Nemali žiadne školy, ale boli múdri, v mnohom by sme sa od nich aj dnes naučili. Pomohli mi vnímať tradície, ale aj krásy, ktoré Slovensko ponúka. Od nich som čerpal motívy i inšpirácie. Naučili ma pozorovať prírodu, nielen obrysy hôr a lúk, ale aj maličkosti – konárik či stebielko trávy. Keď sa k tomu pridal aj kus fantázie, tak o rôzne nápady nebola núdza,“ podotkol ľudový majster.
Prispel aj do Zlatého fondu
Ľubomír Párička je známy aj účinkovaním s folklórnymi súbormi Turiec z Martina, Stavbár zo Žiliny, Partizán zo Slovenskej Ľupče, známa je jeho spolupráca s Lúčnicou, SĽUK-om, Štátnym komorným orchestrom i Orchestrom ľudových nástrojov v Slovenskom rozhlase.
„Nezabudnuteľné sú pre mňa aj spoločne strávené chvíle s hudobným skladateľom a zaslúžilým umelcom Svetozárom Stračinom, sólistom Orchestra ľudových nástrojov v hre na hudobné nástroje Jozefom Peškom, ale aj s interpretkou ľudových piesní Darinou Laštiakovou. Veľa sme spolu prežili a hádam aj niečo urobili. Mnohé z toho je aj súčasťou Zlatého fondu našej ľudovej kultúry. A netajím, na to som pyšný, lebo mali by sme si vážiť našu minulosť, spoznávať históriu a stavať na nej aj dnes. V mnohom je poučná,“ zdôraznil Ľubomír Párička.
