KATARÍNA ADAMICOVÁ, patologička, vysokoškolská pedagogička
Kedysi sme boli súčasťou Československa a slovenskí hokejisti boli oporou tohto silného tímu. Potom, po rozdelení štátu, naši hráči reprezentovali Slovensko a zo všetkých síl sa snažili ukázať svoj samostatný a silný potenciál. Teraz máme veľmi mladé mužstvo bez väčších tímových skúseností a všetci chceme veriť, že nás v dobrom prekvapia..., začali výborne! Ale chyby sa stali. Kedysi bol vrcholový šport príprava morálno-vôľových vlastností, odolnosti, vytrvalosti a schopnosti prekonať prekážky rôzneho druhu aj pre ďalší profesionálny, osobný a rodinný život. Teda šport nebol cieľom, ale prostriedkom na vybudovanie kvalitnej osobnosti. Dnes, keď do hry vstúpili financie, je všetko inak - aj v hokeji. Prirodzene schopní mládenci sú aj z chudobnejších rodín, nemajú prostriedky a možnosti dostať sa do najkvalitnejších klubov. Nemajú mecenášov a potrebnú podporu. Kluby sú výberové a dostávajú sa do nich zväčša synáčikovia funkcionárov a sponzorov. Z tohto okypteného výberu nie je možné na našom malom Slovensku získavať tie najväčšie talenty. A keď sa nejaký objaví, tak ihneď odíde za lepším tokom financií do zahraničia. Či sa dokáže „priprieť“ vydať maximum svojich schopností a síl pre Slovensko, potom záleží len na jeho osobnosti, jednoduchšie povedané, či má „srdce“ na správnom mieste.
MILAN GONDA, Knihovník
Prekvapilo ma už dávnejšie, že zo strany našich špičkových hokejistov reprezentácia našej krajiny nie je asi celkom prioritou. Rozhodujúce je, čo im určia ich zámorské kluby... Trochu ma to robí smutným, no asi v hokeji sú dnes priority určované peniazmi. Teší ma však, že aj školáci poznajú fotografiu hokejistu Šatana s trofejou nad hlavou, keď sme sa stali majstrami sveta v roku 2002, a to oni ešte neboli ani na svete. Takže napriek všetkému odpusťme materiálny prístup niektorým hokejistom a už len nech poriadne hrajú – ako o život...
RÓBERT MANKOVECKÝ, dramaturg, hudobník
Chyba? Pred šestnástimi rokmi vystúpil pred poslancami parlamentu kapitán striebornej reprezentácie Miroslav Šatan. Hovoril o nádeji a viere, že úspech z Petrohradu nakopne slovenský hokej, že sa podstatne zvýši podpora detí a mládeže, že sa budú stavať nové štadióny. Politici jednohlasne sľúbili všetko, hokej spojil Slovensko, poslanci odhodili "stranícke tričká". A... nič. Športové školy zanikali (aj z Podhája už niekoľko rokov nevzišiel žiadny talent, Pánik je posledný). Pre mladé rodiny je hokej finančne náročný, klesá počet detí, klesá počet kvalitných hráčov, klesá úroveň našej ligy, klesá počet hráčov v NHL a KHL a logicky klesá aj úroveň reprezentácie. My nehráme o osmičku, my hráme o záchranu, len sa to bojíme nahlas vysloviť. Preto musíme fakt, že sme porazili Maďarsko a Francúzsko vnímať ako úspech a splnenie hlavného cieľa. Osmička je bonus navyše.
JANKA MIKUŠÁKOVÁ, manažérka
Hokej je národný šport a väčšina Slovákov mu fandí a myslí si, že mu aj rozumie. Ja som síce veľký fanúšik, no hokeju a tomu, čo sa okolo neho deje, až tak dobre nerozumiem.Ale orientovať sa už začínam. Moje dvojičky hrajú hokej v MHA Martin, a preto sa táto téma u nás v rodine skloňuje často. Myslím, že príčin nášho hokejového zostupu je viac. Hráči sú zapojení do sporov a problémov okolo SZĽH, a to nepridáva na pohode. Mladí chalani sú síce draví, ale ich cieľom je hrať v prestížnych svetových ligách a aby sa tam dostali, potrebujú sa presadiť najmä individuálne. A tomu sa naučia pokiaľ majú talent, ale predovšetkým dobré finančné podmienky. Určite zostáva veľa nepovšimnutých talentov, lebo ich rodina nedokáže finančne podporovať - a to je škoda. Mladí chalani s pribúdajúcim vekom potom strácajú motiváciu, a tak vyniknú tí zabezpečení a podporovaní. A tam niekde sa vytráca tímová spolupatričnosť a podpora. Raz darmo, hokej je tímový šport a pokiaľ sa nedokážeme podržať ako tím, potom sa ďaleko nedopracujeme. Je to len jeden z množstva problémov, ktoré okolo hokeja sú. Zrejme treba prehodnotiť existujúci systém. Našim hokejistom prajem, aby boli predovšetkým jednotným tímom. Iste nie je jednoduché zosúladiť sa za pár týždňov, ale ak majú v sebe zakoreneného tímového ducha, pôjde to.
PETR MILAN, personálny riaditeľ Ecco Slovakia
Hokeju veľmi nefandím aj keď pochádzam z hokejového mesta Trenčín. Podobná situácia je však aj v iných športoch a takisto v bežnom živote. Športu chýbala (a možno stále chýba) systémová podpora a kvalitné riadenie. Financie, ktoré do neho prúdili, neboli využívané na ďalší rozvoj, možno aj pre ich nízky objem. No je to opäť len zodpovednosť politikov, klubov a trénerov. Veľa ľudí to vidí tak, že pre úspech v živote je potrebný talent a prestali sa rodiť talentovaní športovci. Ja si ale myslím, že za úspechom sa skrýva nefalšovaná drina a pracovitosť. Žiaľ, práve toto sa akoby vytrácalo. Slová ako zadarmo, bez námahy, rýchlo a lacno obohatili náš slovník a zároveň okradli naše životy. Šťastím v našej situácii je, že čoraz viac sa ozývajú tí, ktorí už úspech poznajú a chcú sa on podeliť. Aktivity chalanov okolo Riša Lintnera, energia a peniaze, ktoré Peťo Sagan vracia cyklistickým nádejam, sú pre mňa povzbudením. Kým veľké hviezdy zhasnú, môžu totiž zapáliť veľa nových.
MILAN MURČEK, riaditeľ MHC Martin
Nerobme si ilúzie. Aká je spoločnosť, taký je aj šport. A ten trpí na finančnú podvýživu. U nás je chybou, že všetko meriame len ziskom, sme netrpezliví, hneď chceme výsledky. Ale dobrí hokejisti sa musia vychovať, doslova piplať. Na to však potrebujeme odborníkov, podmienky na tréningy i regeneráciu a častú konfrontáciu so svetom. Podľa mňa talentov je stále dosť, no hokej je tak finančne náročný, že si ho väčšina nemôže dovoliť. Hovorí sa o tom už roky, ale veľa sa nemení. V iných krajinách, ktoré nás už aj výkonnostne predbiehajú, nechýba ochota do športu investovať. Nečudujme sa potom, že im nestačíme.
PETER VANTARA, riaditeľ správy NP Veľká Fatra
Určite by som nehľadal chybu v nedostatku kvalitného potenciálu mladých ľudí a trénerov. Tých je dosť. Pozrel by som sa skôr na prácu vrcholového manažmentu slovenského hokeja a spôsob výberu hráčov na dôležité šampionáty. Za otázku stojí aj skutočnosť, či finančná podpora zo strany štátu je pre náš hokej dostatočná a hlavne spravodlivo delená v rámci rozpočtu určeného pre šport.
JOZEF ZANOVIT, stredoškolský pedagóg
Mám pocit, že v súčasnosti majú všetky kolektívne športy existenčné problémy, a tak nám ostávajú len niektoré individuálne športy, kde získavame úspechy. Na otázky či je to ekonomikou, systémom, nedostatkom talentov či demografickou krivkou si musíme nájsť odpoveď sami. Počtom obyvateľov porovnateľné európske krajiny nám ušli nielen v športe, ale aj v iných oblastiach života. Pamätám si keď v 90-tich rokoch minulého storočia jeden známy politik povedal, že musíme všetko štátne zrušiť, lebo štát sa o nič nevie starať a ľudia sa musia vedieť postarať sami o svoje vzdelanie, zdravie, športové vyžitie atď. No a garnitúra politikov, ktorí tieto nezmysly hlásali, dala vyštudovať deti do zahraničia, svoje peniaze si odložila v zahraničných bankách, na dovolenky chodí do destinácií, o ktorých sme kedysi nemali ani len tušenie. A takto by som mohol pokračovať ďalej. A čo deti bežných ľudí? Ak rodičia nemajú peniaze, nemôžu robiť šport, kultúru, pretože za všetko sa musí platiť. V Martine je veľa študentov z Nórska a často sledujem, ako žijú. Vedia vynikajúco plávať, ovládajú kolektívne športy a venujú sa mnohým druhom športu. Sú naše deti horšie? Nevieme im vytvoriť podmienky? Nemáme na to financie? Je šport len pre vyvolených? Ja osobne som skeptický, lebo pokusy, ktoré robíme na našich deťoch a mládeži vyvolávajú pocit, že vôbec nevieme našu krajinu riadiť.
JÁN ŽIRKO, dôchodca, exstarosta Mošoviec
Áno, svetový hokej nám už pekných pár rokov uniká a každoročne sa v silnej konkurencii prepadávame na nižšie poschodia. Je to dôsledok toho, ako sa venujeme mládeži. V deväťdesiatych rokoch sme rozbili všetko dobré, čo fungovalo a teraz z toho zbierame plody. Z hokeja sa vytratili prirodzené talenty z ulice, často ho hrajú len tí, čo si ho môžu dovoliť. Nerozhodujú tak schopnosti, ale peniaze. Problematická je aj infraštruktúra, štadióny sú v zlom stave, nové sa nebudujú, alebo ak áno, tak slimačím tempom. Je najvyšší čas na zmenu aj vo vedení zväzu, treba dať šancu novým ľuďom s jasnou víziou. Lebo ak sa ďalej budeme sebaľutovať či utápať v žabomyších funkcionárskych vojnách, tak sa nám môže rýchlo stať, že sa ani v najvyššej kategórii neudržíme.
