Utorok, 27. október, 2020 | Meniny má SabínaKrížovkyKrížovky

Knižka musí mať dušu, chlapče

Po profesorovi Karolovi Plickovi zostalo dielo, aké nemá obdobu. Bol pedagógom, zberateľom folklóru, fotografom, choreografom i zbormajstrom, hudobným vedcom a spisovateľom, muzikantom i filmárom. Podstatná časť jeho práce je spojená so Slovenskom. „Vo

Marián Pauer (vľavo) s riaditeľom Turčianskej galérie Ľubomírom Kráľovanským nad knihou Karol Plicka.Marián Pauer (vľavo) s riaditeľom Turčianskej galérie Ľubomírom Kráľovanským nad knihou Karol Plicka. (Zdroj: Viera Legerská)

Viedni som sa narodil, v Prahe som býval, na Slovensku som žil,“ hovoril. Prečo tomu tak bolo, kto alebo čo ho pútalo ku krajine medzi Dunajom a Tatrami a čo jej zanechal? Aj na tieto otázky odpovedá kniha Mariána Pauera Karol Plicka (vydal Slovart), ktorá sa pred pár týždňami dostala na slovenský trh.

Marián Pauer ju prišiel predstaviť aj do Martina. V Turčianskej galérii mu venovali nedávny Večer s legendou. Dobrý dôvod na rozhovor.

Karol Plicka je fenomén. Aj s takýmto prívlastkom pri jeho mene som sa stretla. Súhlasíte?

Skryť Vypnúť reklamu

- Zaiste. Často pôsobím v zahraničí v porotách rôznych súťaží a vo workshopoch a občas spomíname na osobnosti fotografie v rôznych krajinách. Áno, žili a žijú v nich výborní fotografi či filmári alebo hudobníci, no žiaden z nich nie je majstrom devätoro remesiel, ako bol pán profesor. Dnes je až neuveriteľné, čo všetko za svoj život urobil a akú hodnotu to časom získalo.

Predpokladám, že to bol aj dôvod vášho rozhodnutia pridať k monografiám, ktoré ste už napísali, aj Plickovo meno. Prečo ste sa do knihy pustili?

- Dostal som ponuku z vydavateľstva Slovart. Neprikývol som hneď, lebo sprvu sa mi zdalo, že po tom, čo o Plickovi zdokumentoval, spracoval a napísal Martin Slivka, ktorý sa tejto téme venoval viac desaťročí, už hádam ani niet čo dodať. No potom som si uvedomil, že som jediný, kto ešte osobne zažil Plicku, jeho žiaka profesora Martina Slivku a Eugena Lazišťana zo Sučian. Ten bol redaktorom jeho knižiek v martinskej Osvete. Poznali sme sa, obdivoval som ich prácu, ľudský rozmer ich života. Práve preto som v knižke nechcel ísť cestou vedeckej práce, ale pokúsil som sa o esej, ktorej by rozumeli aj celkom obyčajní čitatelia. Takto som chcel vrátiť Plicku našej generácii. Slovíčko: vrátiť je dôležité. Lebo, žiaľ, u nás platí, že zíde z očí, zíde z mysle.

Skryť Vypnúť reklamu

Ak môžem hovoriť za seba, tak sa vám to podarilo. V knihe je veľa osobného...

- Slnečný človek, akým Plicka bol, býval v Prahe príznačne na Slunné ulici. Prvýkrát som u neho bol v roku 1979. Eugen Lazišťan mu niesol korektúry jeho knižky o Levoči, a zobral ma so sebou. Nachystal som si otázky a domnieval som sa, že popri tom, čo budú pracovať, sa niečo opýtam aj ja. No ako si oni sadli ráno k práci, tak skončili až popoludní, šancu urobiť rozhovor som vtedy nedostal.

Neskôr ale áno, však?

- Na Slunní ulicu som potom chodil z času na čas až do Plickovej smrti. Vždy to bol pre mňa sviatok. Doniesol som mu fľaštičku červeného, vínko mal rád a v debatách sme strávili celé hodiny. Pamätám sa, mal koncertné krídlo. Pod ním i na ňom bolo nespočetne veľa škatúľ od topánok. Čo škatuľa, to projekt. Bratislava, Vltava, Spiš, Levoča... Takto archivoval svoje dielo.

Skryť Vypnúť reklamu

V knižke spomínate, že ste boli aj na oslave jeho deväťdesiatky.

- Áno. Konala sa v Rytierskej sále Valdštejnského paláca v Prahe. Zišli sa tam gratulanti z celého Československa – muzikanti, speváčky, tanečníci... A keď mu blahoželali, on ich oslovoval menami. Ahoj, Zuzka, Karol, Hanka... Po tých rokoch a vo svojej deväťdesiatke si ich pamätal jedného po druhom. On bol šťastný a oni aj slzy pustili. Bolo to neuveriteľné.

Keďže ste pána profesora dôverne poznali, možno je moja otázka nenáležitá. Ale, prekvapil vás niečím, keď ste teraz pripravovali rukopis knižky?

- Prekvapil? Skôr išlo o tušenie, ktoré sa potvrdzuje spravidla vtedy, keď pochopíte, ako činorodo tento muž žil a aké obrovské dielo urobil. Chápavý vo vzťahu k druhým a náročný na seba – to je črta veľkých osobností a Plicka medzi nich patril. Vedel sa tešiť zo všetkého, čo sa mu podarilo, vedel sa nadchnúť, chopiť príležitosti a venovať sa jej na doraz a s vedomím, že toto tu urobím najlepšie, ako viem. Pamätám si, raz ma čakal opretý o bráničku a keď ma zbadal, rozhodil ruky a zvolal: „Tak sám Pán Boh na mňa myslel a poslal mi Brunovského. Veď tie ilustrácie sú ako obrazy starých majstrov. Ďakujem ti, Bože, že som sa toho dožil!“ On sa naozaj úprimne tešil...Išlo o ilustrácie do knihy rozprávok rumunských Slovákov.

Pozitívni ľudia ale priťahujú pozitívne veci. Možno je to aj prípad pána profesora...

- Presne. On mal obrovskú charizmu. Mne stačilo pri ňom sedieť a bolo mi dobre. Hovoril so mnou pekne po slovensky. Čisto, mäkko, po stredoslovensky. Veľkorysý, geniálny človek to bol. Jeho synovia – Ivan a Vladimír – mi hovorili, že do školy chodili hádam na piatich-šiestich miestach. Ako sa otec sťahoval za prácou, tak sa rodina sťahovala s ním. Ešte v marci v roku 1938 sa presídlili do Bratislavy, lebo ho tam presvedčili, že jeho prítomnosť na Slovensku je pre našu kultúru potrebná. A on tomu uveril.

Príbeh pre Hollywood.

- Áno. Som presvedčený o tom, že keby o Plickovom tvorivom a životnom príbehu vedeli v Amerike, natočia o ňom film. Tých devätoro remesiel v jednom človeku nemá vo svete obdobu. Takýchto ľudí dnes už niet. Dnes nás doba či technológie nútia byť špičkou v jednom odbore, na ostatné už niet čas.

Vníma Slovensko to, čo Plicka pre náš národ urobil, dostatočne vážne?

- Kdeže! My sme zvláštny národ. Takýchto veľkých ľudí nemáme až tak veľa, aby sme s ich životným dielom mohli hazardovať, a predsa to robíme. Možno vaši čitatelia vedia, že som spracoval monografiu fotografa Deza Hoffmana. Bol to človek, ktorý fotil Beatles, Rolling Stones a iné kapely alebo ľudí zo šoubiznisu. Keď zomrel, jeho rodina nebola na tom finančne najlepšie, Paul McCartney mu zaplatil pohreb. V tých rokoch ho považovali za najlepšieho fotografa na svete a členovia Beatles ho mali veľmi radi. A jeho rodný dom v Banskej Štiavnici ide padnúť. Štyroch primátorov som prosil, aby s tým niečo urobili, zachránili ho. Veď by sa tam dalo urobiť múzeum Beatles a celý svet by tam chodil. V tom dome je kuchyňa a za ňou jaskyňa, chladili v nej potraviny. Keď do nej vojdete – liverpoolská kaverna na slovenský spôsob. A my to necháme chátrať... Podobne si napríklad v Liptovskom Mikuláši nevšimli to, že Ester a Martin Martinčekovci tam tvorili svoje diela polstoročie a stále nemajú miesto pre ich obrazy.

Je Plicka podobný prípad?

- Trochu podobný. V Blatnici má múzeum. Mimochodom, ide o jediné múzeum slovenskej kinematografie a fotografie u nás, pochopiteľne venované Plickovi. Vzniklo v roku 1986 zásluhou SNM – Etnografického múzea v Martine. Je zatvorené. Prónayovská kúria chátra a ničí sa Plickov nábytok, kamera, fotoaparáty, oblečenie, dokumenty, fotografie... Plickovi synovia vraj povedali, že ak sa to tam nezmení, vezmú exponáty do Prahy...

Boli ste v ňom?

- Pravdaže, ešte keď bolo otvorené. Nábytok, ktorý tam je, si pamätám z návštev u Plicku na Slunnej ulici. Do knižky som chcel dostať niečo nové, hľadal som fotky, zápisky, osobné veci... No jeden z najlepších úlovkov sa mi podaril v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine a aj v Slovenskom filmovom ústave v Bratislave. V Martine našli Plickovo svadobné oznámenie, ani jeho synovia ho nemali, a v Bratislave svadobnú fotku. No nebola to jediná výnimočnosť, ktorá sa mi pri príprave knihy stala.

Môžete byť aj teraz konkrétnejší?

- Pani Slivková, vdova po Martinovi Slivkovi, ktorý zhromaždil nesmierne hodnotné veci po Plickovi, sa ku mne zachovala veľmi žičlivo. Nielenže mi nachystala všetko, čo som potreboval zo Slivkovho archívu, ale aj niečo navyše – napríklad kazety s nahrávkami rozhovorov s Plickom, listy, ktoré si títo dvaja muži písali, knižky, ktoré som nemohol inde zohnať a mnoho iného. Keď som jej dával moju knihu o Plickovi a chcel som jej vrátiť tie všetky materiály, neprijala ich. Dala mi ich so slovami, že u mňa budú dobre uložené a ak to niekto bude potrebovať, dozvie sa, kde ich nájde. Takže teraz mám doma plastovú vaničku plnú vzácnych vecí po Plickovi a Slivkovi a teším sa nesmiernej dôvere, ktorú mi pani Slivková preukázala.

Pán profesor strávil na Slovensku aktívnych pätnásť rokov. Prečo mal rád našu krajinu?

- Našiel u nás niečo, čo inde neexistovalo. Dobrých, úprimných ľudí, ľudí so zmyslom pre krásu, ktorú vedeli okolo seba vytvárať aj napriek tomu, že sa im žilo ťažko. Našiel folklór v jeho prirodzenom prejave na vrchole svojej existencie. A to ho nesmierne motivovalo. Vážil si našich ľudí, ich prístup k životu, to, čo vedeli vložiť do krojov, piesní, zvykov, hodnoty, ktorými sa riadili v živote. Nocoval v chalupách, žil s tými ľuďmi, jedol s nimi za jedným stolom. Vedel si ich získať a oni si ho nesmierne vážili, otvorili sa mu. Bol to aj ich pán profesor. Krása, ktorú dokázali aj v skromných podmienkach vytvoriť, ho fascinovala. Riadil sa myšlienkou Anatola Francea: “Keby som si mal voliť medzi pravdou a krásou, volím si krásu. Lebo pravda môže byť v kráse obsiahnutá, ale pravda samotná nemusí byť krásna“. Aj po tých neprerušených pätnástich rokoch v matičných službách, sa po druhej svetovej vojne na Slovensko často vracal. Mal veľa plánov. Fotografoval, filmoval, prednášal... A viete, že mal celé Slovensko v jednom jedinom zápisníku?

Neviem. Ale asi nie som jediná...

-Ten zápisníček volal „světelníček“, hovoril mi o ňom Eugen. Pán profesor ho nosil vo vnútornom vrecku saka. Mal pri ňom aj hľadáčik urobený z lepenky, niečo ako objektív. Keď chcel urobiť fotku niekedy v budúcnosti, priložil si ho ku oku a zapísal si: Oravský zámok z juhu, marec, ten a ten deň, o tej a tej hodine. Vo „světelníčku“ mal takto rozpísané celé Slovensko. Geniálne! Ivan Plicka ho nenašiel ani po intenzívnom pátraní, našiel však iné zošitky s náčrtkami detských hier. Mnoho dokumentov o Plickovi ešte nie je spracovaných a v riadnom archíve.

Hovoríte – mnoho. Skúste povedať nejaké číslo.

- To si netrúfnem. Môžem ale povedať, že zozbieral napríklad 44-tisíc slovenských ľudových piesní. Viete si to predstaviť? Jeden človek za jeden život? A pritom etnografia bola len jedným výsekom jeho tvorivého života. Naša knižka Karol Plicka má 368 strán, je v nej 220 fotografií a váži tri kilá. Každé z jeho remesiel by si vyžadovalo jeden takýto zväzok a možno aj tak by sa jeho dielo nedostalo celé do knižnej podoby.

Aký prístup ste teda zvolili pri zostavovaní vašej knihy?

- Určite som chcel dať dôraz na fotografie. Zaberajú dve tretiny obsahu knižky. Tá úvodná – textová – je esejou. Budoval som ju najmä na spomienkach ľudí, ktorí Plicku poznali. A fotografie? S grafikom Braňom Gajdošom sme vymysleli osobitné obrazové kapitoly – Bratislava, Praha, Slovenské mestá, hrady a zámky, Na poli ... s úvodným slovom. Medzi kapitolami sa vynímajú portréty na šedej podložke. Aby to bola stuha, ktorá sa vinie celou knihou. Dúfam, že ľudia to prijmú s takým istým zanietením, ako sme my tú knižku pripravovali.

Keď ňou teraz listujete, ste spokojný?

- Priznám sa, chýba mi odstup. Do obsahu som bol príliš vtiahnutý, pána profesora mám stále pred očami a mnohokrát som sa ho v duchu pýtal, či je to dobre napísané, či som urobil dobrý výber fotografií. V poslednej fáze knižky došlo k viacerým grafickým prerábkam, prelamovaniu textov, opakovaným korektúram v záujme toho, aby knižka bola čo najlepšia.

Aká bola pre vás práca na tejto knihe? Bola to drina, bola to radosť?

- Pomôžem si spomienkou. Keď sme spolu s Karolom Kállayom robili na knižke Súvislosti, vybrali sme 680 dvojíc fotografií, ktoré buď so sebou súviseli, alebo tvorili vzájomný kontrast. Ľudia sa chytali za hlavu, že to musí byť strašná drina. Karol na to odpovedal, že sa tešíme, že je to krásna hra, lebo každé uberanie dvojíc znamená, že zostáva to lepšie a aj výsledok môže byť už len lepší. A takýto pocit som mal aj pri knižke o Plickovi. Aj on mi svojho času povedal: „Chlapče, keď budeš robiť knihu, musí mať príbeh a dušu.“ Nuž, aj keď si uvedomujem, že možno moja knižka má nejakú-tú chybu, neopravenú korektúru a podobne, dôležité je, že podľa mnohých už jej čitateľov má dušu. A to ma nesmierne teší.

Nie je každodennou udalosťou, že sa vydavateľstvá odhodlajú na vydanie finančne náročnej monografie. Slovart sa pre to aj v prípade Plicku rozhodol. Čo myslíte, prečo?

- Asi preto, čo som už spomenul. A navyše, Slovart má precízne prepracovaný edičný program. Plicku treba vrátiť dnešnej generácii a zviditeľniť jeho dielo. Aby sme si pripomenuli, že takého človeka sme mali a že mu patrí úcta. A nech sa ľudia potešia jeho fotkami. Sú čiernobiele, ale čiernobiela fotka je pre mňa poézia. Zužuje náš farebný svet do dvoch farieb a ich odtieňov. Už to nie je otrocký záznam, už to je poézia. V našom živote je jej teraz veľmi málo. A medzi knižkami sú pre mnohých dôležité iba tie vkladné. Ľudia si neuvedomujú, že si takto sami zužujú priestor, v ktorom by mohli žiť. Preto im to treba pripomenúť.

FAKTY

Karol Plicka (1894-1987),významný slovenský a český výtvarník, fotograf, filmový režisér, kameraman, folklorista a hudobný vedec, patril medzi zakladateľov Akadémie múzických umení v Prahe a filmového odboru na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. Stal sa známou zberateľskou osobnosťou a zakladateľom vedeckého štúdia slovenskej ľudovej piesne. Je autorom viacerých obrazových publikácií venovaných monumentalite i vznešenosti človeka a krajiny, ale aj známeho celovečerného filmu Zem spieva. Začiatkom 80. rokov 20. storočia vznikla na pôde Slovenského národného múzea v Martine myšlienka založiť fond národopisnej fotografie. Najväčšiu časť tohto fondu tvoria diela Karola Plicku.

Marián Pauer (1945), venuje sa fotografii ako historik, teoretik, kurátor výstav. Jeho pôsobenie v oblasti fotografie má významný celoslovenský, ako aj medzinárodný rozmer. Pôsobí ako člen a predseda odborných porôt medzinárodných výstav a salónov na Slovensku i v zahraničí, je autorom alebo spoluautorom 31 knižných publikácií, medzi nimi o fotografovi Eugenovi Lazišťanovi, Karolovi Kállayovi, Martinovi Martinčekovi, M. R. Štefánikovi, ale aj o fotografovi Beatles Dezovi Hoffmanovi, kozmonautovi Eugenovi A. Cernanovi, maliarke Ester Šimerovej-Martinčekovej, sochárovi Arthurovi Fleischmannovi, ktorý vytvoril korunu pre anglickú kráľovnú a viacerých ďalších.

Nechajte si posielať prehľad najdôležitejších správ e-mailom

Inzercia - Tlačové správy

  1. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  2. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  3. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  4. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  5. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  6. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  7. Pomáhajte čítaním
  8. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  9. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  10. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  1. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo
  2. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  3. Developer roka YIT Slovakia je na Slovensku už desať rokov
  4. Pomáhajte čítaním
  5. Duálnu prax v dm nahradilo počas pandémie online vzdelávanie
  6. Chief of Slovak Telekom: We care about the future of Slovakia
  7. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi
  8. Príjem vs. dôchodok. Realita, ktorú na ktorú sa treba pripraviť
  9. Šiesty titul Auto roka: komu sa podaril tento historický úspech?
  10. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 28 142
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 22 248
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 16 246
  4. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 12 776
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 686
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 862
  7. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 11 848
  8. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 11 008
  9. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 802
  10. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 10 187
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Hlavné správy z SME | MY Turiec - aktuálne správy

Pacientov s ochorením na Covid 19 v nemocnici pribúda, rozširujú sa aj červené zóny

V Univerzitnej nemocnici Martin (UNM) bolo v pondelok hospitalizovaných 72 pacientov s pozitívnym testom na ochorenie COVID-19.

Pavilón č. 5 v UN Martin je už celý v červenej zóne.

Vrútky už určili miesta, kde sa bude testovať

Jedným z odberových miest bude aj kino 1. máj, využijú sa aj telocvične škôl.

Ilustračné foto.

Mesto Martin hľadá dobrovoľníkov na testovanie obyvateľstva

Celoplošné testovanie sa uskutoční v sobotu a nedeľu od 8. do 20. h. Prestávka je naplánovaná od 12. do 13. h.

Ilustračné foto.

MY PLUS: Pokojne zostaňte doma, náš týždenník MY si teraz prelistujete už aj online

23 regionálnych titulov MY a niekoľkoročný archív online plus odomknutý exkluzívny obsah na 27 weboch MY - to je MY PLUS.

Najčítanejšie články MyRegiony.sk

Ako sa penzistom zvýšia dôchodky

Aj od januára budúceho roku môžu dôchodcovia počítať so zvyšovaním penzií o valorizáciu. V tom istom mesiaci sa zvýšené dôchodky začnú aj vyplácať.

Epidemiológovia v Trenčíne vyšetrujú ohniská nákazy v dvoch závodoch

V rámci Slovenska prevažuje reťazové šírenie ochorenia v rodinách.

Agrokomplex musí po desaťročiach odstrániť svoj ikonický nápis

Konštrukciu vytvorili v roku 1974. Jej súčasťou bol aj klas.

Tu sú výsledky víkendového testovania na Orave. Prečo ste boli vy?

Za tri dni otestovali odberové tímy 91 505 ľudí. Do karantény poslali 3 904 infikovaných.

Už ste čítali?