MARTIN. A práve nostalgiu pripomína kniha Igora Dobrovolného Riadok - zaniknutá história. Jej druhý diel, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Hemibos Ante Portas ako jeho piata publikácia, krstili nedávno na pravidelnom diškurovaní pri káve o histórii Martina, ktoré sa už viac týždňov organizuje v martinskej kaviarni Čary - máry. Autor pripravuje ešte dva ďalšie knižné diely venované magickému Riadku.
„Je to preto, lebo vlani uplynulo 700 rokov od prvej písomnej zmienky o Riadku a aj preto, že táto časť Martina prešla od 19. storočia hádam najväčšou stavebnou premenou a podpísali sa pod ňu veľké osobnosti slovenskej architektúry a staviteľstva, teda je na čo a na koho spomínať,“ povedal I. Dobrovolný.
Ulice Riadka boli tajuplne zaľudnené
Autor pri tvorbe ale vychádzal aj z osobných spomienok. Preto knihu venoval svojmu otcovi Stanislavovi Dobrovoľnému a jeho kamarátovi Kamilovi Mužilovi. Boli to dvaja muži, za ktorými chodieval do „šmykne“ bývalých dielní Turčanu, a potom sa túlal uličkami Riadku. Zdali sa mu tajomné, zaľudnené, plné remesiel i obchodov, do ktorých vchádzali a z ktorých vychádzali martinské gazdinky a ich deti. Boli to miesta, ktoré voňali farbami, kožou, čerstvým mäsom, vodou po holení, tlačou nových kníh i tabakom. Dalo sa v nich schovať i pekne vykračovať, zájsť na malinovku, starší na pivo, pobožnejší do kostola a len tak – žiť.
Prelistujme knihu, ktorá sa teraz dostáva medzi čitateľskú i zberateľskú verejnosť. Riadok vznikol na farskom území, ktoré magister Donč daroval martinskej fare v roku 1315. Z tohto roku pochádza aj prvá písomná zmienka o Riadku. Rozprestieral sa od martinského intravilánu na juh smerom k Jahodníkom a na západ až po rieku Turiec. Bola to oráčina. Preto sa znalci nevedia dohodnúť, či meno Riadok je odvodené od radovej zástavby domov, alebo od riadku ako brázdy.
„Každopádne, vyryli ju Slováci, lebo dostala slovenské meno,“ povedal položartom moderátor krstu Branislav Zacharides. Prvé domy tu ale boli postavené až o dve storočia neskôr. Dlhé storočia bol samostatnou obcou, od roku 1850 sa už v listinách nachádza názov Turčiansky sv. Martin a pripojená obec Riadok. Obidve obce si už aj predtým žili skôr spolu ako vedľa seba a spolu tvorili svoje dejiny.
Riadok stavebne zahynul v osemdesiatych rokoch
Autor sa v tejto časti budúceho štvordielneho celku pozrel na ulice Riadok, Kohútovu, Kollárovu, Smrtnú, Francisciho a okrajovo Bernolákovu ulicu. Používa prevažne fotografie zo 60. a 70. rokov minulého storočia, niekedy i staršie. Sú posledné, ktoré o tejto časti mesta existujú, lebo v polovici 70-tych rokov došlo k podstatnej asanácii väčšej časti mesta. Riadok stavebne zanikol v osemdesiatych rokoch. Autor nazýva túto kapitolu knihy Smutným koncom. Je zostavená zo súboru fotografií, ktoré dokumentujú búranie. A tak sa nimi skončili časy, keď sa dalo zastaviť na pivo u Kašubu či ísť pozrieť nábytok ku Švehlovi alebo dať si opraviť stoličky u čalúnnika Krpeľca alebo hoci aj zastaviť sa na kus reči pri ateliéri Fraňa Štefunku. Domy tu mali či služby poskytovali, remenári, mäsiari, trafikanti, holiči, farbiari, obuvníci, bol tu i módny salón či dom s koloniálnym tovarom, kníhkupectvo alebo svadobka.
Texty k fotografiám majú veľkú vypovedaciu hodnotu. Domy, mená, ľudia, ich remeslá, richtári, pôda i príbehy – to je korenie tejto knihy. Veľké dejiny sa skladajú z mozaiky tých „malých“, a práve tie sú v centre pozornosti autora. Aj na toto upriamil pozornosť krstný otec knihy Michal Beňadik a vyzdvihol zberateľské a dokumentačné úsilia Igora Dobrovoľného, ktorý aj touto knihou pripomína, čím Martin bol, akí ľudia v meste žili, čo mu dali a aké dielo po nich ostalo, hoci ich domy už nestoja.
O veľkom seriáli, ktorý nazývame spomienky
Riadok dnes patrí do veľkého seriálu, ktorý nazývame spomienky. A práve tie mnohým Martinčanom nechýbajú. Veď to nebolo tak dávno, čo tie domy stáli a vypĺňal ich život - možno známych, priateľov či susedov. Knižka ich sprítomňuje a možno v mnohých vyvolá nostalgiu, ktorú spomíname v úvode. Korení nám život, aby sme ho vedeli intenzívnejšie precítiť. Lebo aj roky minulé sú súčasťou tých, ktoré žijeme teraz. Nový Martin síce postavili v troskách toho starého, ale nie je o to horší. Je iba – iný.
