V minulom roku si z dôvodu odchodu do zahraničia v meste Martin odhlásilo trvalý pobyt 65 občanov, tento rok zatiaľ iba osem. Väčšina z nich uviedla ako krajinu nového pobytu Českú republiku.
Ľudia z ôsmeho najväčšieho mesta na Slovensku však za prácou odchádzajú aj do Rakúska a Veľkej Británie.
Práca na lodi
„Doma sa mi nedarilo nájsť trvalú prácu. Najprv som robila v jednom bare, pár mesiacov som absolvovala na katastri i absolventskú prax. Lenže keď mi skončila, opäť som stála pred otázkou, čo ďalej. Vyriešila som ju odchodom do zahraničia, nič iné mi nezostávalo, doma by som sa neuživila,“ povedala Martinčanka Michalea Čuntalová, ktorá je mimo republiky už štyri roky a v súčasnosti pracuje na výletnej lodi.
Zastihli sme ju na mori v Rumunsku, spojili sme sa cez Facebook.
„Je to moja prvá skúsenosť s takouto prácou. Nalodila som sa len pred pár týždňami. Pracujem 12 – 14 hodín v kuse. Je to ťažké, ale zas dobre zarobím. Dúfam, že to vydržím.“
Michalela predtým pracovala v Anglicku ako administratíva pracovníčka. „Nahadzovala som rôzne dokumenty a faktúry do počítača.“
Domov sa už nevráti
Z Martina do Rakúska pred dvoma rokmi odišiel aj Ivan Pavlovič, u našich juhozápadných susedov žije spolu s priateľkou.
„Robím v Linzi smetiara, mám sa dobre, zarobím tu dvakrát toľko, ako je u nás priemerná mzda. Priateľka si tiež našla prácu, je servírkou. Chceme sa tu usadiť, založiť si rodinu, našetriť si na vlastné bývanie. Ak mám byť úprimný, hoci nikdy nehovor nikdy, domov sa už s vysokou pravdepodobnosťou nevrátim. Iba na návštevu. Naozaj nám tu nič nechýba, dokonca aj obľúbený futbal môžem hrať. Je to síce na úrovni našej okresnej súťaže, ale stačí to.“
Ivan sa už naučil po nemecky, bez väčších starostí sa dohovorí.
Nie je to ešte stopercentné, ale problémy nemám. Bolo mi jasné, že ak tu chcem žiť, musím nemčinu ovládať. Ľudia sú tu ako u nás. Niektorým sa prisťahovalci nepozdávajú a sú takí odmeranejší, iní zas s nami nemajú žiadny problém a sú milí.“
Odchádzajú šikovní ľudia
Z Dražkoviec, z dediny neďaleko Martina, odišlo do zahraničia približne 20 ľudí.
„Väčšinou sú to pracovné dôvody, niektorí sa odsťahovali aj natrvalo. V Čechách si našli robotu a usadili sa tam. Ženy zas robia opatrovateľky v Rakúsku, ale tie sa vracajú. Pár mladých chlapcov odišlo do Francúzka, Nemecka i Nórska. Či sa vrátia, je otázne. Je mi to ľúto, veď väčšinou ide o mladých ľudí. Mnohí z nich v dedine aj pomáhali, zapájali sa do športového i spoločenského života. Určite nám chýbajú,“ podotkla starostka Viera Šalagová.
Z Malého Čepčína (okres Turčianske Teplice), z dedinky, ktorá má 540 obyvateľov, odišlo na dlhšie za prácou do zahraničia asi desať ľudí.
„Prevažujú mladí ľudia, čo viem, väčšina z nich odišla do susednej Českej republiky, ale aj Talianska či Nemecka. Tie dôvody sú čisto pracovné, doma si nevedeli nájsť robotu. Mrzí ma to. Na Slovensku sa niečo naučili a zúročia to v zahraničí. Spoločnosti by malo viac záležať na tom, aby mladí nemuseli z našej krajiny odchádzať natrvalo,“ myslí si starostka Miroslava Sumková.
Aj v Slovenskom Pravne sa pomerne dosť ľudí vybralo na skusy do sveta.
„Z dediny odišlo asi 34 našich občanov, takmer polovica z nich do Česka. Ďalší skúšajú šťastie vo Francúzku, Anglicku, Nemecku či Rakúsku. Áno, sú to väčšinou mladí ľudia,“ zdôraznila starostka Slovenského Pravna Eva Pálešová.
Návrat domov
Dôkazom, že do zahraničia neodchádzajú len mladí ľudia, je aj Miroslav Pĺžik zo Sučian. V mestečku Connah, asi 40 km od Liverpoolu, strávil viac ako päť a pol roka. Odišiel v auguste 2009, domov sa vrátil vlani v marci.
„Odchádzal som z rodinných i ekonomických dôvodov. Pracoval som v továrni na spracovanie kureniec. Najprv som bol zamestnaný cez agentúru, po pár mesiacoch ma firma zamestnala ako kmeňového zamestnanca. Robil som za pásom, nebolo to jednoduché, jedna osemhodinová zmena musela spracovať okolo stotisíc kureniec. Drina, ale dalo sa zvyknúť.“
Miroslav odišiel z rodného Turca ako 47-ročný, mal aj menšie obavy, ale napokon vo Veľkej Británii prežil celkom pekné obdobie.
„Nemal som problém sa adaptovať, postupne som sa aj jazyk naučil, vedel som sa dorozumieť aj bez pomoci. Mal som slušné bývanie a aj dobrých kolegov. Celkom sme si rozumeli. Nikdy som však v zahraničí nechcel ostať natrvalo, a tak som sa vrátil. Aj kvôli rodičom, sú už starší, potrebujú pomôcť. Na druhej strane, keby som sa chcel vrátiť, tak mám dvere otvorené. Vo firme boli so mnou spokojní a dali mi to aj najavo. S kolegami som stále v kontakte, píšeme si, občas si zavoláme. Aj angličtinu si snažím udržať, preto sledujem televíznu stanicu CNN,“ prezradil ešte Miroslav Pĺžik.
