MARTIN. Čakali by ste niečo o holoruboch, o armádach lesných mechanizmov, ktoré plašia zver, narúšajú pôdny kryt a zanechávajú spúšť? Alebo o čiernych skládkach, jedovatých splaškoch, tonách plastov, kyslých dažďoch, priemyselných exhalátoch? Možno o bezohľadných motorkároch, štvorkolkároch a majiteľoch iných dymiacich príšer, ktorých stovky každodenne rámusia v lesoch Turčianskej záhradky?
Ale kdeže! Takéto ciele naši ochrancovia z akýchsi dôvodov nevedia zamerať. Zato iného škodcu si nebojácne zobrali na mušku – drzých bikerov! Sú ich plné lesy, kolesami drvia vzácne rastlinky, odfrkávajú skalky, zrážajú dôchodcov, detí, hlucháne, chrobáčiky... Také čosi vyplýva z článku s titulkom Pred drzými bikermi uskakujú v horách aj seniori o paliciach.
Áno, sú aj drzí bikeri
Keďže už od začiatku osemdesiatych rokov (skôr, ako sem dorazili prvé horské bicykle) sa túlam po horách na dvoch kolesách s pedálmi a dodnes ma tento druh pohybu v prírode nadchýna, ochotne sa radím medzi „drzých bikerov“ a mám veľa podobne „drzých“ priateľov rôzneho veku. Preto v záujme zásady „nech je vypočutá aj druhá strana“ chcem na problém poukázať z druhej strany barikády.
Bikeri v horách na Turci ohrozujú turistov, často jazdia agresívne Čítajte Iste sa už kdesi stalo, že biker v horách zrazil pešieho turistu. Drzí bikeri jestvujú, podobne ako napríklad drzí motoristi. Koľko bikerov na našich cestách doplatilo zdravím i životom na drzých motoristov? Ideme kvôli niekoľkým bezohľadným indivíduám celú množinu motoristov označiť za drzých a vykázať ich z ciest?
Ako biker, turista, bežec som sa v horách nestretol s prípadom ohrozenia peších cyklistami alebo konfliktu medzi týmito skupinami milovníkov prírody. Konfliktné boli iné situácie. Na asfaltke v Kantorskej doline ma zastavil džíp s ŠPZ ktoréhosi okresu na južnom Slovensku, vyskočil z neho pán s odznakom a chcel ma sankcionovať za porušenie zákona a plašenie zveri. Na otázku, či jeho auto zver neplaší, pyšne odvrkol: „Ja mám povolenku!“ Väčšina z nás zažila takýchto prejavov arogantnej nadradenosti veľa, i na zvážnici v Jedľovinách.
Bikerov sme vykázali do ilegality
Áno, chýba nám kódex slušného správania sa bikerov na turistických chodníkoch, ktorý by jasne povedal, že pri stretnutí má biker dať prednosť pešiemu turistovi, neohroziť a neobmedziť ho, prejaviť mu úctu a rešpekt. Turistické združenia v zahraničí majú také kódexy; načo by nám však bol, keď my sme bikerov z turistických chodníkov jednoducho celoplošne vykázali do ilegality!
Páni ochrancovia sa pochválili, že na drzých bikerov číhajú v lesoch aj pasce. Veru, a zďaleka nie iba fotopasce! Zákerne nastražené kusy dreva, natiahnuté drôty, kláty a železá s oceľovými hrotmi, zamaskované na chodníčkoch, ktoré cyklisti navštevujú. Niekoľko takých „nálezov“ pochádza práve z blízkeho okolia Jedľovín, jeden z minulej jesene, z hubárskej sezóny, keď sa po lese, i za šera, potulujú aj rodiny s deťmi. Dotyčného asi netrápi, že jeho výtvor mohol skončiť aj v nohe dieťaťa...
V Rakúsku sa predbiehajú v lákaní bikerov
Fenomén horskej cyklistiky je mladý, prudko sa rozvíja a legislatíva ani vo vyspelých demokraciách nestíha vždy držať krok. I v Rakúsku majú bikeri problém s archaickým zákonom o lesoch z čias, keď horské bicykle ešte neboli. Lenže čomu Rakúšania skutočne rozumejú, je vytváranie podmienok na rozvoj cestovného ruchu – a regióny sa predbiehajú v lákaní celej bikerskej komunity, od milovníkov rovinatej cyklistiky po najtvrdšie sorty horských bikerov.
Tirolsko ponúka 5 600 km značených cyklotrás všetkých druhov, Salzbursko okolo 5 000 km... Dôležitejší než hrubé čísla je ich obsah: v Rakúsku a v celých Alpách búmuje výstavba „trailov“ – trás špeciálne upravených pre bikerov, s klopenými zákrutami, skokmi, vlnkami, ktoré jazdu spestrujú. Z množstva lyžiarskych stredísk, ktoré sa v lete menia na atraktívne bikeparky, sa stavba trailov šíri do ďalších oblastí a ponuka pre bikerov každoročne rastie, od Viedenského lesa až po alpské končiare vysoko nad hranicou lesa.
Podľa prieskumu 840 tisíc Rakúšanov (10 % obyvateľstva!) sú „bikeri“ pravidelne jazdiaci do hôr. Prirátajme k nim státisíce nemeckých, talianskych, českých, švajčiarskych bikerov...
Čo im ponúkame my?
Počet slovenských „drzých bikerov“ môžeme odhadovať na stovky tisíc. Čo im chceme ponúknuť? Cykloturistiku by sme chceli rozvíjať, máme Národnú stratégiu jej rozvoja, národného cyklokoordinátora, chválime sa sieťou značených cyklotrás – len v Žilinskom kraji ich je 112 s celkovou dĺžkou 2200 km...
Tak sa pozrime na tie v Turci: okruh asfaltkami a zvážnicami podhorím Turčianskej kotliny, asfaltky do niektorých dolín, cesta na Martinské hole, zvážnica cez Saračníky do Strečna... Všetko? A kde je nejaký cyklochodník nádhernou turčianskou prírodou? Nikde.
Je to tak: V Turci, ktorý sa chce etablovať v cestovnom ruchu – a na rozvoj cykloturizmu má priam ideálne prírodné podmienky – , nemáme ani jeden oficiálne povolený horský cyklochodník! Príďte, milí cykloturisti, ak vás baví prepletať sa pri dnešnej dopravnej intenzite pomedzi autá rútiace sa dedinskými asfaltkami. A čo tie stovky našich domácich „drzých bikerov“? Nech sedia doma pred počítačmi vo virtuálnej prírode bike-simulátorov?
„Traily“ už rastú aj na Slovensku. Ale ako ťažko!
V blízkom okolí, na území NP Veľká Fatra, máme dva turistické chodníky povolené pre cyklistov – jeden z Ružomberka na Smrekovicu, druhý dokonca cez vrchol Krížnej!
Áno, aj na Slovensku to zavše ide, ale len pri výnimočne priaznivej konštelácii úradníkov a s ohromným nasadením aktivistov, ktorí sa presekajú džungľou paragrafov a pečiatok, aby potom vzali do rúk lopaty a za stovky hodín dobrovoľníckej práce stvorili pár vytúžených legálnych trailov. Tak nám rastú Laskomerské traily (na pôde Mestských lesov Banská Bystrica), Single trails Lechnica (vďaka jednému výnimočnému starostovi), traily v okolí Košíc, Prešova, Bratislavy...
Zatiaľ u našich susedov kvitnú lokality, ktoré si na „drzých bikeroch“ budujú miesto na turistickej mape Európy. Poľské Bielsko-Biala alebo české Rychleby sú už pojmom a priťahujú tisíce bikerov; kúsok za Makovom vás privíta Bike resort Valašsko: bicyklami obsypané krčmičky, penzióny, chalupy, cyklotrasy od asfaltových po parádne traily, čo sa vinú lesmi až po hrebeň Javorníkov, upravené, vyznačené, s klopenými zákrutami, skokmi, vlnkami...
Prestaňme živiť nepravdivé mýty...
Preboha, a čo ochrana prírody? Veď také „trailcentrum“ s desiatkami kilometrov cyklochodníkov a stovkami „drzých bikerov“ denne musí mať devastačný vplyv na životné prostredie...?
Ale kdeže! Kto trochu posurfuje po informačných zdrojoch, zistí, že mýty o škodlivých dopadoch horskej cyklisitiky na prírodu sú len výplodom neprajníkov tohto krásneho a vo všeobecnosti veľmi ekologického pohybu v prírode.
Existujú o tom už desiatky vedeckých štúdií, i dlhodobé výskumy. Ukazujú, že horská cyklisitika nemá na prírodné prostredie škodlivejší vplyv ako pešia turistika, a to v žiadnej zo skúmaných oblastí – erózia, vplyv na rastlinstvo, vplyv na živočíšstvo. Ako je to možné? Interakcie turistov a cyklistov s prírodou sú komplikovanejšie, než sa na prvý pohľad zdá, každá skupina má iné vzorce správania, iné „plusy“ a iné „mínusy“. Kto si chce urobiť ozaj seriózny pohľad na vec, musí čosi prečítať. Podrobný súbor faktov a argumentov z nemeckých a anglických zdrojov nájde trebárs na https://dimb.de/aktivitaeten/online-bibliothek.
Stačí sa pozrieť do hôr
Nič nie je úplne bez problémov a sú aj mimoriadne zaťažené miesta (či už pešími turistami, alebo bikermi). Koľko však máme takých v Turci? K tým najzaťaženejším (oboma uvedenými skupinami) azda patria skratky na Martinské hole alebo chodník na Kľačiansku Maguru. A teraz tieto dva najvypuklejšie prípady porovnajme s oráčinami, ktoré produkujú ťažiari dreva!
Aby som vychádzal z faktov, zašiel som do Národného parku (ako to krásne znie) Malá Fatra. V Sučianskej doline ma víta rozryté parkovisko (našťastie bolo sucho) a za skládkou dreva ukrytá zákazová značka hlási, že do doliny smú len vozidlá s „bumážkou“. Čiže bikeri von! Zato hluk motorových píl ma sprevádza celou dolinou a s ním žalostné pohľady: skládky dreva, holoruby, zdevastované plochy... Značený modrý chodník na Malý Fatranský Kriváň je od parkoviska až po Kráľovú na hrebeni temer celý rozoraný lesnými strojmi a zahádzaný drevom.
Kúsok pred Kráľovou križujem gigantické pieskovisko, ktoré z lesnej cesty zostalo po sťahovaní stromov. A cez vyrúbané plochy sa všade otvárajú výhľady na reťaz holorubov zjazvených hlboko zarezanými cestami, ktoré si ťažiari zrejme vybágrujú, kde sa im hodí.
Sem chceme pritiahnuť turistov?
Kto chodí do hôr, vie, že podobný pohľad sa naskytne v Necpalskej, Belianskej doline a takmer kdekoľvek. Oplakávame vyrúbané Nízke Tatry, lenže v našich „parkoch“ to máme tiež! Premenili sme slovenské lesy na jednu obrovskú rozrytú, rachotiacu a smradiacu fabriku, ktorá za ostatné roky zdvojnásobila výkon na 10 miliónov kubíkov ročne, čo plynú kamsi za hranice, alebo sa zomelú na drevoštiepku...
Dôvod na ťažbu sa vždy nájde – polomy, podkôrny hmyz... Ale ruku na srdce – ozaj sa nedá ťažiť šetrnejšie, tak, aby po vás neostávali hektáre bezohľadne rozrytej pôdy? No, dalo by sa, ale za cenu nižších ziskov...
Majú byť lesy iba fabriky na drevo?
Načo potom máme tie národné parky? Na to, aby sa zákaz vstupu „nepovolaných osôb“ do fabriky lepšie vynucoval? Ako si inak vysvetliť, že páni ochrancovia mlčky prechádzajú ponad tú spúšť, aby potom so zanietením skočili po každom „drzom bikerovi“, ktorého v lese prichytia?
Kedy už konečne pochopíme, že turizmus môže byť jedným z najprospešnejších odvetví hospodárstva? Oveľa výnosnejším a menej zaťažujúcim životné prostredie než ťažba dreva! Niežeby sa drevo ťažiť nemalo, ale ak chceme udržateľne benefitovať z nášho prírodného bohatstva – a dopriať našim deťom vzťah k prírode –, musíme rozvíjať projekty, ktoré turistov (aj tých na dvoch kolesách) pritiahnu. A lesy musia plniť aj inú funkciu, nielen fabriky na výrobu drevnej hmoty, z ktorej profituje úzka (i keď zrejme vplyvná) záujmová skupina. Dožijem sa toho dakedy?
Autor: Stanislav Muntág
