MARTIN. Často zaznieva tento výrok pri stretnutiach priateľov, známych, ak niektorému z nich zomrel blízky človek. Som toho mnohonásobným svedkom, nuž viem, o čom hovorím. Samotná veta, výrok, nech sú už akokoľvek dobre myslené, sú v konečnom dôsledku nezmysel. Ako sa totiž dá úprimná či hlboká sústrasť priať?
Žijeme nekultúrnu kultúru smrti
Priať úprimnú hlbokú sústrasť, to je predsa necitlivé, ba priam neokrôchané. Úprimná sústrasť sa vyslovuje či ponúka jej prijatie. Celé to súvisí s kultúrou smrti. Smrť je prirodzený jav či stav všetkého, čo dožilo. Sme súčasťou prírody, ale kultúra smrti nás odlišuje od ostatných tvorov. Samozrejme, aj my ľudia sme prijali rôzne spôsoby, ako vzdať posledné pocty mŕtvemu človeku, to však nechajme múdrym knihám. My sme doma tu, na Slovensku, v Turci, v Martine. Smrť, akási posledná kapitola bytia, si zaslúži veľkú pozornosť a náležitú úctu. Dennodenne znejú nekrológy v smútočných sieňach, dennodenne znie liturgia, piesne, tiché či hlasnejšie vzlyky. Večnosť je naplnená časnosť. Časnosť, to sú skutky – teda život, večnosť, to sú spomienky na nejaký čas.
Cintoríny prešli prípravou na Dušičky, vence aj kahance idú na dračku Čítajte Aká má byť táto úcta? Prianie sústrasti, vracajúc sa na začiatok, je teda vrchol neslušnosti. Rovnako ako hlasné zvonenie mobilného telefónu počas smútočného aktu či nutnosť susedovi oznamovať dôležitú vec. Podobná neslušnosť je aj oneskorený príchod a až demonštratívne, afektovane pôsobiace ukladanie kytice pred katafalk so zosnulým. Na mestskom cintoríne v Martine nie je zriedkavosťou, že ľuďom idúcim na bicykli cez cintorín, nezavadzia ani pohrebný sprievod a najradšej by išli jeho stredom.
Niekoľko stoviek pohrebov ma oprávňuje konštatovať tento stav i zovšeobecňovať. V zásade platí, že kto je aký v bežnom živote, taký je aj na pohrebe a taký má aj postoj k smrti. Na pohreb patrí dôstojnosť, smútok aj veľkorysosť. Áno, aj tá. Rozoberať rodinné pomery, nehovoriac už o sporoch o dedičstvo – to je ako sa hovorí, silná káva. V každom prípade pohreb je pre zosnulého akási prvá fáza vstupu do večnosti. Napriek tomu to nie je všetko. Zostáva tu po nás dosť, čo si isto nezoberieme so sebou. Okrem všetkej nadobudnutej hmoty, teda dedičstva, tu ostávajú naše skutky so všetkými dôsledkami, často aj myšlienky, ktorými sme menili aspoň svoj svet. A, samozrejme, zostávajú tu aj naše deti, vnúčatá, priatelia. Ich svedectvá budú predĺženou prítomnosťou.
Gymnazisti sa starajú o hrob Viliama Paulinyho-Tótha Čítajte Smrť sa nás odrazu netýka
„To, čo ste vy, boli sme aj my, to čo sme my, budete raz aj vy.“ Na viacerých cintorínoch som čítal tento nápis pri vstupe. Je to absolútna pravda.
Postoje k nej sú ale rôzne. Akokoľvek máme smrť na dosah v každej chvíli, neveľmi rešpektujeme tento stav. Žijeme, akoby sa nás netýkala a také je aj jej prijímanie. Ľudia svoje životné finále presunuli do nemocníc, domovov sociálnych služieb, prípadne na cesty, do hôr, teda mimo domova. Málokto si povie, že zatlačil oči blízkemu človeku, rodičovi. Preto mám často pocit, že vzťah k cintorínom je dosť vlažný, stojí na okraji záujmu. Ľudia, ktorí tam odpočívajú, pre nás zanechali súčasnosť, terajšok, so všetkými hmotnými aj nehmotnými hodnotami. Preto máme povinnosť postarať sa o nich aj po ich smrti. Naučme sa im preukazovať slušnosť a pietu, kým sme ešte tu a naučme to aj svoje deti. Ako? Nuž jednoducho. Slovom, radou, príkladom. Čas Dušičiek je na to veľmi vhodnou príležitosťou.
Cintorín...v budúcnosti každodenný
Stoja vedľa seba, niektoré v mramorovom lesku, iné v matnosti žuly, ďalšie určuje kovový, alebo drevený kríž. Výnimkou nie je ani len taká obyčajná kôpka zeme, zarastená vysokou trávou. Hroby na cintorínoch. Miesta posledného odpočinku. Sú v nich uložené telesné pozostatky, ale aj urny so spopolneným zosnulým.
Cintorín je miestom piety, spomínania, rozjímania, spojenia s istým transcendentnom, je to miesto pokoja, miesto kde sa človek vracia do svojej podstaty v súlade so svojim vnútorným presvedčením.
Netreba zabúdať, že je to ale v ďalšom rade miesto, kde chodia živí ľudia a to či už na poslednú rozlúčku, alebo jednoducho na návštevu miesta posledného odpočinku blízkych, pričom sa nedá vylúčiť len jednoduchá zvedavá návšteva cintorína, či osobností pochovaných na ňom.
FOTO: Jeseň v Turci je tento rok mimoriadne krásna Čítajte Ako to máme u nás doma v našom meste?
Úplnou dominantou je Národný cintorín, ktorý je jednak mimoriadne mohutnou pamiatkou, krajinotvorným prvkom, parkom, ale aj ešte stále živým miestom pre ukladanie zosnulých. Má svoje rezervy, ale spĺňa to, čo sa od cintorína očakáva a to je potrebný počet stromov, ktoré vytvárajú akoby kontakt zeme a neba. Mnohé náhrobky sú zároveň aj umeleckými dielami. Je dobre členený, hoci pohyb medzi hrobmi na niektorých miestach má svoje limity. Je zároveň aj lexikónom mesta s celoslovenským dosahom. Jednou zo zaujímavých dominánt sa stal pomník olympionikom. Možno by stálo za to pouvažovať o podobnom monumente pre zosnulé osobnosti z oblasti literatúry, výtvarníctva, hudby, divadla, skrátka kultúry. Máme ich roztratené po celom Slovensku a pri rôznych slávnostiach by sa im vzdala pocta na jednom mieste, hoci pomník na cintoríne existuje. Nie sú na ňom ale mená.
Na Národný cintorín nadväzuje mestský cintorín, kde už v parkovej zeleni sú rezervy, ale napriek tomu je tam významný prvok a tým je vyprevádzacia gaštanová alej. Dom smútku je po prestavbe obľúbeným miestom posledných rozlúčok. Aj tu je jeden celkom výrazný nedostatok. Ľudia kladú kytice pre zosnulého na zem, pred katafalk. To je nedôstojné. Riešením by bolo dorobiť primerane veľký podstavec, alebo vozík, kde by sa kytice dali pekne uložiť a po obrade by ich pohrebná služba rovno vyviezla, pretože teraz sa zo zeme pri katafalku, ukladajú na zem pred Dom smútku. Vozík by tento problém úplne odstránil.
Fyzioterapeut: Keď niekto tvrdí, že na pohyb nemá čas, je to výhovorka Čítajte Otvorením Jahodníckeho cintorína vznikol „nový“ priestor pre opätovné pochovávanie. Je to príjemné pokojné miesto, pod vyrastenými stromami, kde po budúcej oprave kaplnky vznikne ďalšia možnosť pre rozlúčky so zosnulými.
Partizánsky cintorín v mestskej časti Priekopa je tiež veľkým pietnym miestom, prepojením so vzďaľujúcou sa históriou svetového konfliktu. Plynule prechádza do kopcovitého obecného cintorína, kde sa stále pochovávajú občania najmä zo starých priekopských rodov. Pohreb na ňom, či jeho návšteva sú už fyzicky náročnejšie, starší ľudia majú problém, imobilní nemajú šancu. S tým sa ale asi nedá nič urobiť. Má však svoje neopakovateľné čaro.
Cintorín v Košútoch na „Attiláku“ je už neaktívny, na ostatný pohreb si spomínam, že bol niekedy v roku 1974, ale môžem sa mýliť.
Cintorín či úložisko mŕtvych?
Martinský mestský cintorín na Kolónii Hviezde bohužiaľ stráca atribút cintorína a stáva sa z neho iba úložisko mŕtvych. Cintorínu jednoznačne chýba krajinná a záhradná architektúra, teda parková úprava, vyprevádzacia alej a mobiliár.
Stromy - akokoľvek sa môže na ne hocikto hnevať, kvôli na jeseň padajúcim listom, patria do prírody a o cintoríne už nehovoriac. V minulosti často označovali hroby príbuzných. Majú aj ďalšiu funkciu. Ak dorastú do istej výšky, vytvárajú akési prepojenie zeme a neba. Práve preto pripomínam gaštanovú alej na cintoríne na Sklabinskej ceste. Stromy tvoria doslova gaštanovú gotiku.
Cintorín na Kolónii Hviezde je však jeden obrovský pekáč. A ten má od dôstojnosti a piety, kultúry, či miesta pokoja ďaleko.
Netreba zabúdať, že na cintorín chodia aj ľudia, ktorí sú za pohybovým zenitom. Vhodne umiestnené lavičky by rozhodne nekazili dojem.
Myslím, že ctihodní zástupcovia centra národnej kultúry Slovákov, by mali pouvažovať a podporiť premenu cintorína na Kolónii Hviezde na krajšie a dôstojnejšie miesto. Občania, ktorí tu roky žili, pracovali, tvorili, si zaslúžia túto pozornosť, hoci sú už na večnosti. Prirodzene potrebná je idea, plán a všetko čo k tomu patrí, nevynímajúc peniaze.
Pochovávanie, okrem tradičného, je potrebné prispôsobiť aj novým trendom, nárokom ľudí. Ešte stále sa dá veľa urobiť. Isto je potrebná rozptylová lúčka, ekologický cintorín, vytvorený ako hájik so stromami, kde budú uložené ekologické urny. Už teraz by bolo dobré zriadiť kolumbárium. Potrebný je aj priestor pre obrady vonku. Nepochybne, isto ale by sa našlo viac realizovateľných nápadov.
Na pohovore od nej chceli, aby si o dva roky odložila materstvo Čítajte Nezabúdajme na svojich mŕtvych. Skôr či neskôr sa k nim pridáme
Dom smútku na Kolónii Hviezde je ako stavba koncipovaný na veľké pohreby a v tomto má oproti Domu smútku na Sklabinskej ulici veľkú výhodu. Nie je však obľúbeným, pretože veľká časť obradov prebieha v meste.
Samotná obradná miestnosť pôsobí ako telocvičňa a zníženie stropu by pomohlo aj v súvislosti s ďalším problémom a tým je veľká zima. Viem o čom píšem, pretože dosť ťažko sa číta smútočný príhovor cez zahmlené okuliare a zmrznuté prsty ťažko pretáčajú listy. Vykurovanie je v podstate nefunkčné.
Tabuľa s iniciálami zosnulého a fotografiou pôsobí archaicky a primitívne. Isto by malo byť vybavenie aspoň na úrovni Domu smútku v meste. Rovnako je problém aj s technikou na prehrávanie a ozvučenie. Je zastaraná a ak si pozostalí donesú nosiče s hudbou na rozlúčku, často sa nedajú prehrať. Problém s ukladaním kytíc na zem je aj tu. Tiež je potrebné opraviť postupne chátrajúce schodisko na vstupe do Domu smútku. Hlbšia a odborná revízia priestorov by nepochybne odhalila oveľa viac technických, stavebných, hygienických i ďalších nedostatkov, len je potrebné ju vykonať.
Je čas jesenný, dušičkový, častokrát iba jediný v roku, v ktorom sa spájame cez spomínanie na zosnulých so svojou minulosťou. Preto pripomínam: Nezabúdajme na svojich mŕtvych. Skôr či neskôr sa k nim pridáme. Dnešná kultúra smrti je súčasťou kultúry terajších generácií, je duchovným a občianskym a teda našim posolstvom. Aké silné bude, to ukáže budúcnosť a v nej úcta a pieta k nám, keď príde náš čas.
Autor: Ján Cíger, RED.
