SUČANY. Dlhé roky reprezentoval Slovensko v džude, popritom si vypĺňal čas čítaním a písaním. V umeleckej sfére sa napokon Peter Hoferica našiel a na VŠMÚ vyštudoval réžiu.
Rodák zo Sučian má za sebou úspešné televízne projekty, akými sú komédia Najhorší týždeň môjho života, seriál Druhá šanca a v súčasnosti jeden z najsledovanejších seriálov Dunaj, k vašim službám.
Nie každý absolvent sa dokáže uplatniť v tom, čo vyštudoval, obzvlášť ak ide o kreatívne odbory, akým je nepochybne aj réžia. Ako sa vám podarilo dostať do povedomia?
Mal som šťastie, že som sa ozval svojmu pedagógovi a režisérovi Robovi Švedovi, ktorý práve točil seriály Za sklom a Rex. Povedal som si, že chcem akúkoľvek prácu, lebo réžiu študujem, ale zároveň by som ju chcel vidieť v praxi. Jedna vec je teória a druhá realita v slovenskej filmovej a televíznej tvorbe.
Navrhol mi, že môžem robiť asistenta produkcie, ale nemal som vodičák, tak som mal na výber klapku, čo bola najnižšia pozícia. To bolo pre mňa oveľa výhodnejšie, lebo som bol celý čas pri režisérovi Petrovi Bebjakovi aj Robovi Švedovi a mal som možnosť pozorovať ich v praxi.
V rozhovore sa dočítate:
- ako sa od klapky dostal až na režisérsku stoličku,
- prečo sa vďaka džudu odvážil natáčať dobový seriál,
- čím si podľa neho seriál Dunaj, k vašim službám získal divákov,
- ako sa v našich dejinách opakuje nepodložená nenávisť,
- o plánovanom filmovom debute a ambícií zmazať stigmu slovenského filmu.
Bol som stále na pľaci, nemusel som nikam odbiehať a mohol som sa sústrediť na samotnú prácu režiséra. Vďaka môjmu obšmietaniu na pľaci ma začali sem-tam volať na pomoc s komparzom. Keď mal režisér veľa práce, zverili mi niekoľko scén v seriáli Rex. Natočil som pár záberov s Jurajom Bačom a s nemeckým ovčiakom, bola to moja prvá réžia v reálnom svete.
Aj vďaka nenápadným úlohám ste sa dostali k mnohým zaujímavým príležitostiam.
Producent Peter Kelíšek, s ktorým pracujem doteraz, ma zavolal vypomáhať pri seriáli Sestričky. Chvíľu som jemu a Petrovi Nikolajevovi robil asistenta réžie. Ako sa blížil koniec školy, ponúkol mi režírovať komediálny seriál Najhorší týždeň môjho života. Takže by som povedal, že časť je aj zhoda náhod a časť to, že som mal odvahu ozvať sa. Cez leto som bol na pľaci, potil sa a sústredil sa čisto na prácu, aby som sa čo najviac zlepšil.
Prejdime k aktuálnej tvorbe a zároveň k jednému z najúspešnejších seriálov, ktorým sa stal Dunaj, k vašim službám. Ako ste prijali výzvu natáčať dobový seriál?
Možno keby som bol starší, tak by som mal väčší pud sebazáchovy, ale džudo ma naučilo ísť na žinenku a postaviť sa súperovi. Vnímam to tak, že akákoľvek výzva je pre mňa ako mladého človeka niečo, čo musím zobrať, zamyslieť sa a spracovať to. V tom príbehu som si našiel niečo, v čom si viem reflektovať aj vlastný pocit a svoje videnie sveta.
Ako vyzerala vaša príprava?
Kúpil som si a napožičiaval veľa kníh, najväčšia bola asi Kronika Slovenského štátu. Je to hrubá kniha plná obrázkov, ktorá je rozdelená na dve časti a každý deň tej doby je zreferovaný na niekoľkých stránkach. Keď si ju človek číta, tak si vlastne listuje v danom období.
Snažil som sa nacítiť tú dobu a pochopiť historický kontext, ktorý nám pomáhali dopĺňať aj historičky. Ony nám redigujú scenáre, aby sme si neuleteli do nejakej úplne nerealistickej roviny. Dokonca sme mali jeden rozhovor s etnografičkou, ktorá nám púšťala oral history, v ktorej spovedali ľudí žijúcich v tej dobe. Hovorila nám, aké boli vzťahy so Židmi, medziľudské vzťahy a ako to celkovo fungovalo.
Kedy ste začali reálne pracovať na seriáli?
V tom čase som točil ešte druhú sériu Druhej šance, ktorá bola už zabehnutá, takže som vedel časť mozgovej kapacity venovať aj Dunaju. Mal som paralelne dva mesiace počas točenia a už vtedy sme hľadali nejaké lokácie, čo bola veľká výzva, lebo historické reálie sú v Bratislave komplikované.
Nie všetko je dobre zachované, všade sú reklamy, moderné budovy, takže to centrum Bratislavy je veľmi malé. Snažili sme sa však ukázať čo najviac a zároveň dodržať pocit dobovej hodnovernosti.
