„Niekedy som o pol druhej v noci chodila po meste a nevedela som, čo mám robiť – ísť vykradnúť banku, alebo sa hodiť pod vlak. Mala som silné nutkanie hrať, ale zároveň som nechcela a nevedela som si zakázať,“ zašla Eva Kozolová pre začiatok do spomienok na najhoršie chvíle obdobia, ktoré má už, chvalabohu, za sebou. V máji sa vrátila z dvojmesačného liečenia a odvtedy úspešne abstinuje. Vie však, že zdravá nikdy nebude. „Je to choroba na celý život. A celý život musím odolávať nástrahám, kontrolovať sa a nechávať sa kontrolovať mojimi blízkymi. Rada to vydržím, lebo som šťastná, že som z toho von,“ pousmiala sa spokojne patologická hráčka, pre ktorú je desaťročné peklo pomaly minulosťou. I keď nepríjemnou...
Život s výhernými automatmi sa mladej, čerstvej tridsiatničke Eve spája s manželstvom. Dovtedy aktívna športovkyňa v karate sa po uši zaľúbila do svojho nastávajúceho a vymenila ho za kimono. Láska bola prvoradá. Manžel ju brával so sebou medzi kamarátov, ktorých druhý domov bola krčma a automaty. Práve on s ňou vložil do boxu prvé mince. „Hodili sme 300 korún, získali 500. Zapáčilo sa mi to a vidina rýchleho zbohatnutia ma začala do herne priťahovať každý deň. Zo začiatku sme hrávali obaja na jednom automate, neskôr sme obsluhovali každý svoj a moja závislosť vyústila až do takej miery, že som hrala naraz na troch. Vtedy sme už začali podnikať a keďže sme chceli aspoň zdvojnásobiť tržby, zvýšili sme aj vklad zo sto na tisíc korún.“ Šťastie je však vrtkavé aj pri výherných automatoch. A tak ak dvojici stroj vypľul za 400 korún krásnych 52 tisíc, pohnaní obrovským šťastím v hre, vložili ich tam, odkiaľ vypadli. Otočili ich behom troch hodín, no s mínusovým výsledkom.
Obrúčku nechala v záložni
Spúšťacím momentom bolo nahromadenie problémov. „Ak som mala problémy v práci, s manželom a nervy z dlhov, zvýšil sa mi tlak a išla som hrať. Vydržala som od rána desiatej do polnoci. Po záverečnej som požiadala o zastavenie hry a na druhý deň som pokračovala. Ak som nemala peniaze, požičala som si od herne. To už bolo naozaj v krajných prípadoch, lebo vrátiť som musela na druhý deň raz toľko. Samozrejme, k pôžičke patrili aj vyhrážky, že ak peniaze nevrátim, vedia, kde bývam...“ Nedostatok peňazí Evu týral. Potrebovala ich jednak na odfiltrovanie problémov a jednak na získanie ďalších. Nikdy ju však tieto túžby nedoviedli ku krádeži. „Je to zvláštne, ale cudzie peniaze ma nepriťahovali. Ako predavačka pracujem s veľkými peniazmi, no ani raz ma neopantala túžba vziať si ich. Nezvádzalo ma dokonca ani 250 tisíc korún, ktoré mi dal kamarát postrážiť.“
S manželom sa Eva pri automatoch striedala. Hrávali obaja, i keď oddelene. Ich život so svetielkujúcimi kasami s peniazmi ich priviedol takmer na mizinu, no dôvod pre návštevu herne mali stále. „Vzali sme si úver a verili sme, že nám pomôže pár výhier. Pravidelne sme v herniach nechávali celé svoje výplaty, prehrali sme tržby. Vzala som si aj kartu do mínusu, no prehrala som aj ten. Ostal nám 400-tisícový dlh, ktorý teraz spoločne splácame,“ pozrela sa na ruky pred seba. Obrúčka na nich chýbala. „Zaniesla som ju spolu so všetkým zlatom do záložne. Ale to je už jedno. Už sme rozvedení,“ namiesto bolesti z rozvodu sa jej objavil na tvári pokojný úsmev. „Pozvala som ho na rodinnú terapiu a dala ultimátum. Snažila som sa mu vysvetliť, že je závislý a ak mu na mne záleží, dá sa liečiť, alebo sa rozvedieme. Bez mihnutia oka si vybral druhú možnosť. Odvtedy s ním nie som v kontakte, lebo stýkať sa s ľuďmi z herní pre vlastnú bezpečnosť nesmiem. Túto kapitolu života som už definitívne uzavrela.“
Chcela sa zachrániť samovraždou
V Eve sa už dlhší čas začali prebúdzať zdravé myšlienky, ktoré však vzápätí zabila ľudská slabosť. Ak išla okolo herne, nemala síl ju obísť. Nevedela, ako toto šialenstvo zastaviť, a tak si siahla na život. „Predávkovala som sa liekmi a druhýkrát som si dorezala ruky. Cítila som, že po každom zarezaní zo mňa spolu s krvou ubúda napätie, tlak, problémy. V podstate som si robila dobre,“ načrela Eva aj do zažitých krajných situácií, ktoré jej kolegu z práce prinútili konať. Sledoval jej správanie a keď videl, že sama je na kraji síl, prehovoril ju na liečenie do Banskej Bystrice. „Najťažšie bolo priznať si, že som chorá. Každý musí vedieť, či sa chce liečiť, alebo nie. Uvedomí si to až vtedy, keď je na dne. Aj ja som tam bola, preto som s dvojmesačným liečením súhlasila,“ priznala si Eva, ktorá v prvý deň napodobnila správanie každého závisláka, keď po pár hodinách zbabelo ušla. „Vzali mi moju hračku – mobil. Nesmeli sme byť v spojení s vonkajším svetom. Nevedela som to prežiť, zbalila som si kufre a vrátila sa domov. Lenže po troch hodinách som bola naspäť. Kolega, dnes môj priateľ, ma prehovoril a do Bystrice cestoval so mnou.“ Viackrát nezutekala. Nebolo sa čoho báť. Povestné elektrošoky ani lieky na Psychiatrickom oddelení Rooseveltovej nemocnice nezažila. Liečenie ľudí závislých od alkoholu, drog, internetu, mobilu a hracích automatov, ktorých tam stretla, spočívalo v bezbolestnom rozprávaní pred skupinou. „Podstatné je otvoriť sa, dostať to von, nebáť sa o svojom probléme a bolesti rozprávať alebo písať povinne do denníčka. Lebo my závisláci sme veľmi uzavretí ľudia,“ charakterizovala podstatu terapie Eva, ktorá sa pod jej vplyvom osobnostne zmenila a zamiešala aj stupienky na hodnotovom rebríčku. Z prvého miesta vyhodila peniaze a nahradila ich niečím zmysluplnejším. To bolo, napokon, aj cieľom ich sedenia. Okrem toho sa tu musela podriadiť, ako všetci v 14-člennej skupine, tvrdému režimu. Ani chvíľu neprežila nazmar. Lekári ich zamestnali rôznymi činnosťami a všetko mali vypočítané na minúty. Len aby nemysleli na svoju závislosť.
Takmer začala športkovať
Zo Psychiatrického oddelenia Rooseveltovej nemocnice v Banskej Bystrici sa Eva vrátila zmenená. Výbušnosť zo seba vypudila, nahradila ju pokojom. Vyliečená, i keď nie navždy, sa teraz na svoj predošlý život pozerá inakšie. „Zatvorila by som všetky herne, zakázala by som pôžičky z herní. Kazia ľuďom život a peniaze zas charakter. Keby ste vedeli, koľko je len v Martine takých, ako som bola ja. Stretávala som ich tam i na liečení dosť. Sú už závislí, a to majú len 16 – 17 rokov!“
Dnes sa už nebojí, že do područia hier zasa padne, i keď abstinujúci život je veľmi ťažký. „Gemblérstvo je ako závislosť od cigariet. Stačí veľký problém a malé zaváhanie a som v tom znova. Stále prechádzam skúškami, stretávam sa s nástrahami a je len na mne, či im odolám alebo nie.“ Od návratu domov sa miestam a ľuďom, ktorých poznala, vyhýba. Ak si ide sadnúť s kamarátkami do baru, vyberajú si len tie bez pokušenia. Nebezpečný môže byť aj väčší obnos peňazí. Preto Eva dostáva na deň len 50 korún a po nákupe prechádza kontrolou s bločkami o výške platby ako malé dieťa. „Sprvu mi to prekážalo, ale teraz som si zvykla. Je to pre moje dobro. Bojím sa držať v rukách viac peňazí, lebo vždy to môže vypuknúť. Stalo sa mi to aj krátko po liečení. Rozprávali sme sa v práci, že na športke sa dá vyhrať niekoľko miliónov. Mala som v tom čase nejaké problémy, takže keď mi dal priateľ 200 korún, aby som si išla nabiť kredit, podľahla som pokušeniu. Kúpila som si športku a za ňou ďalšiu, až som sa zastavila,“ spomenula svoje malé potknutie. Aby sa mu vyhla, v čase problémov a depresií sa vydáva na prechádzky. „Vtedy prejdem na iné myšlienky a vrátim sa oddýchnutá a vyrovnaná,“ vyžarovala z nej pri týchto slovách harmónia. Nad tým, že takýto život ju čaká až do konca, mávne radšej rukou. Nechce na to myslieť. „Hlavne, že žijem a abstinujem.“ To je pre Evu v tejto chvíli najdôležitejšie.
